Korunný princ

~ 54 ~

PRAVDA O KHESEALANSKOM POKLADE

   Natalie sa zobudila oddýchnutá ako už dávno nie. Dopoludňajšie slnko ju pošteklilo na viečkach. Ponaťahovala sa a medzitým jej došlo, že je niečo nesprávne. Toto poznanie spôsobil dotyk hodvábnej posteľnej bielizne. Rýchlo otvorila oči a vystrelila do sedu. Rozhliadla sa navôkol a ihneď pochopila, že nie je vo svojej posteli a vo svojej malej izbičke pre slúžky.

   V náhlych obavách, prameniacich z jej podvedomia, sa pozrela dolu na svoje oblečenie. Všetko bolo na svojom mieste a navyše bola prikrytá. Nesmierne jej odľahlo. Aj keď si nemyslela, že princ Eric by jej niečo urobil, v jej mysli už bol hlboko zapustený strach, ktorý neovládala.

   Pomaly vstala z postele, pričom najprv pokrútila členkom, či toho bude vôbec schopná. Bolesť takmer ustúpila, no pri chôdzi stále pociťovala slabé bodanie. Pomaly prešla k dverám a otvorila ich. Aj vedľajšia miestnosť zívala prázdnotou. Prešla ňou teda k ďalším dverám. Za nimi stála stráž a mladý sluha. Pozrel sa na ňu so zreteľnými rozpakmi.

   „Dobré ráno, slečna. Jeho výsosť mi poručila, aby som počkal, kým vstanete a požiadal vás, aby ste naňho počkali." Natalie bez slova prikývla. Aj keď netúžila po inom, iba sa čo najskôr vypariť bez povšimnutia späť medzi služobníctvo, nedovolila si neposlúchnuť žiadosť princa.

   „V poriadku. Počkám tu na jeho výsosť," odvetila. Mladý muž si nervózne navlhčil jazykom pery a odkašľal si.

   „Môžete... Môžete použiť kúpeľňu." Natalie sa chcela zasmiať na jeho rozpakoch, ale ovládla sa. Bolo jasné, že celý deň bude mať palác o čom klebetiť.

   Vrátila sa do komnát princa a váhavo zamierila k dverám kúpeľne. Keď už má trochu času, aspoň zabráni tomu, aby ju princ videl ako strapatú neumytú bosorku. Umyla si tvár a prstom si vyčistila zuby. Keďže v týchto komnatách by márne hľadala kefu či hrebeň, horko-ťažko si rozčesala husté vlasy prstami.

   Vrátila sa do komnaty, kam chvíľku na to vošiel princ. Hlboko sa mu uklonila a bol v tom kus zahanbenia a viny.

   „Dúfam, že si sa dobre vyspala," vyslovil s úsmevom.

   „Prosím výsosť o odpustenie. Neviem, ako sa to mohlo stať," povedala úprimne. Cítila sa vážne zle kvôli tomu, že vyštvala princa z vlastnej postele. No on sa na tom len zasmial a mávol rukou.

   „Tým sa vôbec nemusíš trápiť. Bola si unavená a ja som ťa nechcel rušiť."

   „Nespali ste tu," riekla váhavo. Bola skutočne zvedavá, kde spal. Pozrel sa na ňu hĺbavým pohľadom.

   „Odišiel som," odvetil stroho. Na chvíľku sa zamyslel, prikročil k stolu so stoličkami a pokračoval: „Mal som pocit, že keď sa zobudíš, bude lepšie, keď budem niekde celkom inde." Natalie na to nič nepovedala. Divila sa, že je taký vnímavý, hoci si o ňom ľudia myslia presný opak. A musela priznať, že spočiatku sa jej javil ľahostajne, hoci to netrvalo dlho.

   „Mala by som ísť. Už som tu bola pridlho."

   „Naraňajkuj sa so mnou, prosím. Chcem sa s tebou o niečom pozhovárať." Ukázal na jednu zo stoličiek pri stole a sám si sadol na druhú. Natalie poslúchla a prisadla si. O chvíľu sluhovia začali nosiť jedlo. Bolo to už dávno, odkedy jedla za takým bohato prestretým stolom. Princ zjavne nechal pripraviť toho viac aj pre ňu.

   „O čom chcete hovoriť?" spýtala sa, keď v komnate opäť osameli. Princ požul sústo a potom jej predostrel návrh.

   „Rozprával som sa s Valeriou. Nič konkrétne som jej nepovedal, no môžeš to urobiť sama, ak chceš. Ručím za to, že jej môžeš veriť vo všetkom. Zatiaľ nie je bezpečné, aby sa vedelo, kto si. Ale bol by som radšej, keby si už naďalej nedrela ako slúžka. Ak s tým budeš súhlasiť, Valeria ťa prijme za svoju spoločníčku." Natalie naňho upierala ohromený pohľad. Nečakala, že urobí niečo také.