Korunný princ

~ 72 ~

ODMENA ZA VŠETKY ÚTRAPY

   Keď sem prišla, bola odhodlaná to celé medzi nimi ukončiť, ak bude z jeho strany cítiť najmenší znak zaváhania. Keď jej vzal ruku do svojej, telom jej prešlo mravčenie. Jeho dotyk bol veľmi opatrný, no aj tak ju zaliali intenzívne pocity.

   „Nikdy som sa neocitol v takejto pozícií, kedy by som žiadal ženu o šancu. Nechcem ťa do ničoho tlačiť a nebudem na teba naliehať. Len chcem, aby si vedela, že ak som niekedy skutočne uvažoval o tom, že spravím prvé a posledné, aby som bol lepším človekom, bolo to kvôli tebe. Viem, že s tebou po svojom boku by som ním dokázal byť. Chcem ním byť, aby som si zaslúžil teba." Nemohla ignorovať ten pocit radosti, ktorý sa jej rozrástol v srdci. Hlavne kvôli nemu. Ale nemohla ani ignorovať ten pocit zodpovednosti, aký jej vnukol tými slovami.

   „Ak odmietnem, znamená to, že ním už nebudeš chcieť byť?"

   „To nevravím. Nechcel som, aby to vyznelo ako podmienka. Len vravím, že s tebou je to všetko akési jednoduchšie." Natalie zamyslene sklopila pohľad.

   „Čo presne mi tu navrhuješ?" Znova zdvihla pohľad, keď počula, ako Eric nervózne nasucho prehltol. Pozrel sa jej do očí a pootvoril pery, hoci slová z nich vyšli až po krátkom okamihu.

   „Chcem, aby si sa stala mojou manželkou." Natalie doširoka roztvorila oči. Mala pocit, akoby jej srdce na chvíľu prestalo biť od šoku. Čakala všeličo, ale toto rozhodne nie. Myšlienky jej v hlave lietali jedna od druhej. Eric sa tváril čoraz znepokojenejšie a ona nebola schopná vyriecť pol slova. Zamračil sa a skúmal ju pohľadom. „Mohla by si niečo povedať, než ma zabije pocit, že som povedal nejakú nenapraviteľnú nehoráznosť."

   „Manželkou," vyslovila napokon bez otázky. Bol to zvláštny pocit nechať to slovo skĺznuť po jazyku v súvislosti práve s Ericom. Rozum jej napovedal, že by nemala súhlasiť, hoci podvedomie sa k manželstvu s Ericom prikláňalo. Avšak dobre si uvedomovala, čo to obnáša, že to nie je len slovo. „Neviem, či by som ti dokázala byť plnohodnotnou manželkou." Jeho ruka sa presunula k jej brade. Jemne jej zdvihol hlavu aby sa mu pozrela do očí.

   „Chcem ťa po svojom boku, Natalie. Ak ma prijmeš so všetkými chybami, ktoré si so sebou nesiem z minulosti. Rovnako tak ja prijmem všetko, čo je tvojou súčasťou. Dám ti čas, ak ho potrebuješ." Dobre vedela, čo so sebou prináša byť manželkou následníka trónu. Bude sa od nej niečo očakávať. Bude musieť čeliť očakávaniam kvôli dedičovi. Bolo to priveľmi zodpovedné rozhodnutie a hoci už mala na jazyku odpoveď, zaváhala.

   „Čo ak nesplním očakávania?"

   „Koho? Moje alebo čie?"

   „Všetkých. Viem, čo je najdôležitejšou úlohou manželky budúceho kráľa."

   „Nebudem ti klamať, že to tak nebude. Tie očakávania budú. Hoci už nie som tak celkom následníkom, som posledný mužský potomok hlavnej línie a pre zachovanie rodového mena budem musieť splodiť syna. Ale všetko pôjde tempom, aké bude vyhovovať tebe. Mne v prvom rade záleží na tom, aby si sa zbavila strachu. Aby si sa vyliečila zo svojich rán. Až potom ma bude zaujímať niečo iné." Natalie premýšľala. Bolo čoraz ťažšie nájsť vhodný argument, prečo by nemala súhlasiť. Nebola o tom celkom presvedčená. Zrejme bola zase pridlho zahĺbená do svojich myšlienok, pretože si Eric nespokojne vzdychol.

   „Ak nevieš, ako ma máš šetrne odmietnuť, nenamáhaj sa. Proste to povedz. Viem čo som zač a chápem, že po tom všetkom je ťažké mi veriť." Povedal to mierne podráždene, čím len prejavil svoju netrpezlivosť. Ale to nebolo to, čo jej vadilo.