Pieces of a dream [HP Fanfiction]

12. Prekvapenia k narodeninám

Altair nemohla zaspať. Prehadzovala sa v posteli, stále si odkopávala prikrývku  a potom ju zase hľadala po zemi, lebo jej bola zima. V jej vnútri sa bilo niekoľko emócií. Ešte nikdy nebola taká šťastná, ako dnes večer v prítomnosti Chrabomilčanov. Ale zároveň mala pocit, že na toto všetko nemá nárok. Jej miesto nebolo tam, pri nich. Jej miesto bolo v Slizoline v spoločnosti dvojčaťa Regulusa a ostaných z tejto fakulty.

Posadila sa na posteli a hľadela cez okno von. Všetko spalo. Všade bola tma. Jediné svetlo vychádzalo z mesiaca a jej milovaných hviezd. Zahľadela sa najprv na mesiac a vybavil sa jej Remus. Ale nie trpiaci Remus pri splne, ale Remus s úsmevom na tvári. Taký sa jej páčil najviac. Usmieval sa na ňu, na svojich priateľov. Potom hľadela na hviezdy. Iba ony ju zvyčajne vedeli upokojiť. Ale v hlave sa jej odohrával veľký boj. 

„Tak si bola šťastná," povedala sama sebe. „Na tom nie je nič zlé. Nikdy si neurobila nič zlé, aby si si nezaslúžila kúsok šťastia. Aspoň maličký kúsok."

Hlasno zazívala a dúfala, že už je natoľko vyčerpaná, že konečne zaspí. Pritiahla si prikrývku k sebe, lebo jej začínalo byť chladno a snažila sa ponoriť do ríše snov. Ale neustále premýšľala nad tým, aké by všetko bolo iné, keby bola v Chrabromile. Mala by tam skutočných priateľov a bola by určite šťastná. 

Chlad ju opúšťal a zalialo ju príjemné teplo. Otočila sa na druhý bok a konečne zaspala.

***

Ráno, v deň odchodu z Rokfortu, sa Altair zobudila veľmi zavčasu. Tento rok sa jej vôbec nechcelo odísť. Ani len trochu. Nebolo nič, čo by bolo doma lepšie, ako tu. Vstala z postele, namierila do kúpeľne, kde si urobila rannú hygienu a potom si prezliekla pyžamo za letné šaty, ktoré boli aj pohodlné na cestovanie vlakom domov.

Zamierila do Veľkej siene na raňajky. Chodby boli prázdne, pretože tí, čo aj skorej dnes vstali, isto trávili ráno balením svojich vecí. Všetci si to nechávali na poslednú chvíľu, lebo sa im z Rokfortu nechcelo, podobne ako jej. Keď zahla za roh, zľakla sa.

Plyšový medveď na ňu vyskočil a potom počula iba Siriusov smiech. 

„Chcel si ma zabiť? V deň mojich narodenín?" spýtala sa ho.

„Sirius ťa nechcel zabiť, srdiečko," Sirius si pridržiaval medveďa pred svojou tvárou, aby to vyzeralo tak, že za neho medveď hovorí. „Iba ti chcel popriať všetko najlepšie a dať ti darček."

„Ach, Sirius," usmiala sa na neho.

„Všetko najlepšie, srdiečko," Sirius jej podal plyšového medvedíka a potom ju nežne pobozkal na líce. 

„Ďakujem." Bez ďalších slov ho objala a cítila ako ju pohladil po vlasoch. „Ty nikdy nezabudneš na moje narodeniny."

„Akoby som mohol," odhrnul jej vlasy z tváre a pozrel sa jej do očí. „Som tvoj starší brat, som tvoj ochranca."

„Sirius," chytila ho za ruku, „môžem mať narodeninové prianie?"