Pieces of a dream [HP Fanfiction]

18. Nenarodili sme sa pod nešťastnou hviezdou

Nastal večer. Altair ešte nemala možnosť porozprávať sa o všetkom s Remusom. Vybrala sa preto k Astronomickej veži. Mala šťastie, že po ceste nenarazila na Filcha a ani na jeho mačku. Vybehla hore po schodoch a usmiala sa, lebo Remus tam už bol. Určite vedel, že príde.

„Ahoj," pozdravil ju, len čo ju zbadal.

„Ahoj," usmiala sa na neho.

„Tak," zadíval sa na ňu, ale akosi nevedel, čo ďalej povedať.

„Tak," chcela sa o to pokúsiť ona, ale tiež ďalej nič nepovedala.

Slová boli zbytočne. Dobehla bližšie k nemu a on ju zovrel vo svojom náručí a potom ju znova pobozkal. Ale tento raz oveľa vášnivejšie ako po prvýkrát.

Keď sa bozk spontánne skončil, obaja sa na seba usmievali. Altair sa cítila šťastná, ako ešte nikdy v živote. Až teraz si uvedomila, ako veľmi zbožňuje jeho úsmev. Prešla mu nežne dlaňou po tvári, aj po pár malých jazvách, ktoré tam mal.

„Sirius ti moc vynadal?" spýtala sa ho.

„Nie," odvetil jej. „Ale má obavy, aj ja ich mám, Altair," povzdychol si.

„Aj ja, ale toto je to čo chcem, Remus. Chcem teba," zadívala sa mu do tmavých očí. „Aspoň na chvíľku, keď už nie na celý život."

Vyslovenie tejto vety ju veľmi bolelo. Remus uhol pohľadom, tiež ho tieto slová zaboleli, ale taká bola ich realita. Láska musela byť tajná.

„Vieš, Altair, možno pri tomto všetkom zomriem, ale viem, že to bude stáť za to," pohladil ju po líci a usmial sa na ňu.

„Si ochotný pre to zomrieť?"

„Pre lásku? Myslím, že áno. Vieš si predstaviť lepší dôvod?"

„Nechcem si predstavovať, že zomrieme," povedala smutne.

„Máš pravdu," prikývol. „Nechcel som ťa rozľútostniť," dodal.

„To nič," znova sa na neho usmiala. To on mal pravdu. Ak ich odhalia, obaja zomrú. Je to správne, aby ľudia zomierali preto, lebo sa zamilovali? Nie je láska to najdôležitejšie na tomto svete? Nie v týchto časoch, nie. Teraz ide iba o moc, peniaze a prestíž. Láska ide stranou. Tento model sveta ale nebol vôbec správny. Rozľútostnilo ju to. Preto ho rýchlo objala a užívala si minúty, ktoré mohla stráviť v jeho náručí. V očiach mala slzy, ale on jej nevidel do tváre. Snažila sa upokojiť. Triasla sa, ale ako náhle ju pohladil vo vlasoch, cítila, že sa pomaly upokojuje. Cítila sa lepšie.

„Stretla si sa s Regulusom?" spýtal sa jej.

„Áno, ospravedlňoval sa mi. Je to môj brat, Remus, moje dvojča," vravela mu, „nemôžem sa s ním hádať. Mám ho rada."

„Ja tomu rozumiem," prikývol a potom sa zatváril znepokojene. „Ale ak ešte raz na teba siahne, tak si to s ním vybavím osobne, je to jasné?"

Zasmiala sa. Snažil sa pôsobiť vážne, ale ju to rozosmialo. Páčilo sa jej to. Pobil by sa kvôli nej tak, ako jej starší brat. „Si zlatý," usmiala sa.

„Preto sa smeješ?"

„Nie si až taký vážny, ako sa snažíš pôsobiť. Ďakujem, Remus," pobozkala ho na líce. „Nemusíš sa báť, nedovolím mu, aby ešte niekedy na mňa položil ruku. Vedel by, že tým by pokazil už všetko a to si nemôže dovoliť. Potrebujeme sa navzájom."

Remus prikývol na jej slová. Znova ho objala. Pobozkala ho na líce a dala by čokoľvek za to, aby takto mohli ostať celú noc. Nuž vedela, že majú len pár minút. Bolo to nebezpečné a trocha šialené.