Good girl

Kapitola 13

Avery

„Zbláznili ste sa?!" vytreštila som oči na Charlotte,  Raven a Hazel, ktoré stáli predomnou vysmiate ako tri slniečka.
„Všetko najlepšie, cicka," usmiala sa Charlotte a objala ma. Hneď som jej opätovala objatie. V ruke som stále zvierala letenky na Ibizu pre nás štyri, ktoré mi dali ako darček k narodeninám.
„Vy ste fakt blázni," uchechtla som sa, keď som objala aj Rav a Hazel.
„Ale prosímťa," pohodila rukou Charlotte. Viem, že práve pre ňu to nie je nič zvláštne, keďže sa jej rodina topí v peniazoch a na darčeku tohoto typu je zvyknutá, ale aj tak to pre mňa znamenalo neskutočne veľa.
„Hlavne sa zasa nerozplač," podpichla ma žartovne Raven.
„Nie som od toho ďaleko," priznala som sa a znova som sa pozrela na letenky.
„Naplánovali sme to tak, aby sme odleteli vtedy, keď už budeme mať obidve po skúškach," vysvetľovala mi Hazel. Prikývla som.
„Bože, ľudia, ja vás milujem," povedala som a znova som ich všetky objala, tentokrát ako spoločné objatie.

„Charlotte vybrala hotel blízko všetkých klubov a atrakcií," povedala Raven a dala si do úst jahodu.
„Prečo ma to neprekvapuje?" uchechtla som sa a zo srandy som lakťom buchla do Char, ktorá sedela vedľa mňa.
„No čo? Veď nech sme blízko miest, kde to žije," bránila sa Char s ústami plnými narodeninovej torty, ktorú mi upiekli s babami.
„Veď to je dobre," podporila ju Hazel.
„Ďakujem," odvetila Char a konečne prehĺtla sústo torty.

„A teba varujem zlatúch, ak si vezmeš jednu jedinú knihu, vyhodím ti ju z lietadla," uškrnula sa na mňa Char.
„Haló? Čo máš proti mojím knihám?" neveriacky som sa na ňu pozrela.
„Budeš sa pekne socializovať," usmiala sa, „spolu s nami."

S babami každý rok trávime moje narodeniny spoločne u nás doma. Dáme si tortu a celý deň pozeráme seriály a filmy. Tiež si robievame skin care a navzájom si lakujeme nechty.

Dnes však baby odišli niečo po piatej, pretože ma Josh pozval na večeru a trvali na tom, aby som jeho pozvanie prijala.
Nolanovi som nespomínala, že mám narodeniny. Nemala som prečo. Nikdy sme si nehovorili jeden o druhom, a preto nebol žiaden dôvod, prečo by to mal vedieť.

Včera ma zavolal k sebe domov, no neodchádzala som od neho s dobrými pocitmi. Bol až nezvyčajne nepríjemný a dosť necitlivý. Niekedy sa to uňho stane, predsa len to, čo je medzi nami nie je žiaden romámik, ale aj tak mi to nebolo zrovna príjemné. Samozrejme, nič som mu nepovedala. Dúfala som, že mu to dôjde samému a ospravedlní sa, no neozval sa mi. Ani správa ani hovor. Skrátka nič. Preto som si dnes nemienila kaziť si náladu na narodeniny a snažila som sa ho pustiť z hlavy.

„Dnes ti to neskutočne pristane," privítal ma komplimentom Josh, ktorý mi otvoril dvere na jeho aute.
„Ďakujem," hanblivo som sa usmiala a zastrčila som si prameň vlasov za ucho.

Vo chvíli, kedy som chcela nastúpiť do auta som zamrzla v pohybe. Nie, nie, nie!
Kúsok od nás zastavila motorka. Nebola to hocijaká motorka. Keď si zložil prilbu, môj žalúdok sa nepríjemne stiahol. Nie kvôli tomu, že to bol on, ale kvôli situácií, v ktorej som sa nachádzala.
Čo tu do pekla robíš, Nolan?!

Pohľadom preskakoval zo mňa na Josha a naspäť. Myslela som, že každú chvíľu zosadne z motorky a vyberie sa naším smerom. Aj Josh si, samozrejme, všimol, že si znervóznela a zahľadel sa smerom, ktorým som sa pozerala.

„Čo je to za chalana? Vy sa poznáte?"
„To... to... je..." snažila som sa čo najrýchlejšie niečo vymyslieť, „jeden kamarát môjho brata, chodí sem často."
„Vyzerá ako nejaký kriminálnik," uchechtol sa, „môžeme ísť?"
Stále som nedokázala odtrhnúť zrak od pohľadu Nolanových očí, ktoré ma prepaľovali. Vo chvíli, kedy som si myslela, že už naozaj zíde z motorky a namieri si to rovno ku nám si dal znova na hlavu prilbu a rovnako rýchlo ako prišiel aj odišiel. Zo srdca mi padol kameň, no zároveň som sa cítila hrozne.

„Si v poriadku?" spýtal sa ma Josh po asi piatich minútach cesty a tým prerušil ticho, ktoé v aute vládlo.
„Áno, jasné," silene som sa usmiala. Nechcela som, aby sa kvôli mne cítil zle. Koniec koncov, on je posledný človek, ktorý má s touto prekliatou situáciou niečo spoločné.

Z malej kabelky som si vytiahla mobil, na ktorom som mala vypnuté zvonenie a celý deň som na ňom nebola.

Ďalšie nepríjemné zovretie žalúdka prišlo hneď, ako som na mobile uvidela šesť zmeškaných hovorv od Nolana spred hodiny. V upozorneniach som našla aj nejaké správy, ktoré som sa však úprimne bála otvoriť.

Nolan: nechcela by si sa ísť previesť zasa k jazeru ako minule?
doručené pred 1 hodinou

Silno som stisla pery k sebe a radšej som hneď rýchlo znova vypla mobil. Skvelé! Teraz sa cítim ešte horšie.

Mobil mi po asi minúte zavibroval v ruke. Rýchlo som ho zapla a odomkla. Otvorila som si novú správu.

Nolan: mohla si aspoň zdvihnúť mobil, nemusel som sa jebať až k tebe domov s tým, že sa ti možno niečo stalo, keď som ti šesťkrát volal a nedvíhala si

Avery: Nolan, vážne ma to mrzí

Nolan: preboha len mi nič nevysvetľuj prosímťa

Nolan: je mi úplne jedno, či si niekam išla s nejakým nagélovaným kokotkom, len som sa bál, či nemáš nejaké problémy, lebo vždy mi zdvihneš aj odpíšeš

Nolan: ale očividne si viac než v pohode takže ja môžem ísť kľudne spať a ty si môžeš užiť večer

Po poslednej správe už mi nenapísal nič. Pozerala som sa ako obarená na displej telefónu a rozmýšľala, či mu mám ešte vôbec niečo napísať. Cítila som sa stokrát horšie ako predtým.
Naozaj si myslel, že sa mi niečo stalo?
Vzhľadom na to, že som sa mu viac ako hodinu a pol neozývala som sa ani nečudovala, pretože je naozaj pravda, že mu vždy odpisujem do niekoľkých minút.

Pri všetkom tom zúfalstve z konverzácie s Nolanom som si ani neuvedomila, že Josh už zaparkoval auto na parkovisku pri reštaurácii.

Snažila som sa byť čo najmilšia a tváriť sa, že som úplne v pohode počas celej večere.
Bolo naozaj vidieť, že si Josh dal s dnešným večerom námahu a posledné, čo som chcela bolo pokaziť mu náladu. Preto som sa smiala na každej vtipnej veci, ktorú mi rozprával, aj keď mi ani pri najmenšom nebolo do smiechu.

Po večeri mi dal ešte darčekovú tašku, v ktorej boli všetky moje obľúbené obľúbené sladkosti a CD Chase Atlantic, ktorých milujem najviac na svete.
Aj keď mi bolo naozaj pod psa kvôli Nolanovi, všetko, čo pre mňa dnes Josh urobil mi vyčarovalo úprimný úsmev na perách a aspoň na chvíľu som na všetko zabudla.

„Dúfam, že si si užila narodeniny," prehovoril Josh, keď ma priviedol až ku vchodovým dverám.
„Veľmi," prikývla som a usmiala som sa.
„To som rád," odvetil s úprimným úsmevom. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma na líce. Boli sme stále len kúsok od seba.
„Som rád, že som s tebou na tvoje narodeniny mohol byť práve ja, Avery," povedal potichšie a položil si dlaň na moje líce. Druhou rukou ma potiahol bližšie k sebe a zrazu sa stalo to, čo by som od Josha po takom čase, čo sa poznáme vôbec nečakala.
Pobozkal ma. Tentokrát však už nie na líce, ale na pery. Nebol to bozk, na aké som zvyknutá od Nolana. Nebola v tom žiadna vášeň ani túžba. Bol to len jemný bozk na pery, ktorý netrval dlhšie, ako pár sekúnd. Horšie ale bolo to, že som pri ňom necítila to, čo by som možno cítiť mala...