Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Nebola by som to ja, ak by som nevydala diel skôr, ako naplánované. Nemohla som sa už toho ale dočkať;)
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Niekedy chcete, aby sa celý svet zastavil.
Chcete utíšiť hlasy vo vašej hlave.
Kričia tak nahlas, že sa nepočujete rozprávať.
Tak nahlas, že máte pocit, že vám z toho bude krvácať z uší.
Ruky sa vám nekontrolovateľne trasú, noha nadskakuje a každú minútu ste myšlienkami niekde inde.
Snažíte sa usmievať, aby sa o vás nikto nebál. Byť tam pre ostatných, pretože viete, že sú ľudia, ktorí to majú ťažšie ako vy.
Ale maska, ktorú nosíme, padá zakaždým, keď sme sami. Keď sa nikto nepozerá.
Je to čas, keď o tretej ráno hľadíme do stropu, stratení v myšlienkach.
Myšlienkach na to, čo by sa stalo, keby sme boli preč. Bolo by to jednoduchšie? Bolelo by nás to stále? Alebo by tá bolesť zmizla okamžite?
Ale tieto myšlienky ostanú len myšlienkami.
Lebo je to sebecké, nie? Prinútiť niekoho, aby vás miloval a potom odísť.
Nežiadali ste byť milovaní, ale zrazu ste a voľba odísť vám bola lusknutím prstu odobratá.
Pozeráte sa do očí svojich súrodencov a viete, že ich nemôžete opustiť, pretože by ich to zničilo. A to si nezaslúžia.
Takže žijete. Nie. Exitujete. Telo bez duše. Ale hej, aspoň sa usmievame, však? A vďaka tomu sa ľudia okolo nás cítia lepšie. To je všetko, na čom na konci dňa záleží.
Nezáleží na tom, že vo svojom tele sme cudzinci. Že sa snažíme všetko umlčať, keď nie sme v blízkosti ľudí, na ktorých nám záleží.
Snažíme sa nájsť spôsoby, ako zastaviť bolesť.
Vymeniť psychickú bolesť za fyzickú.
Nechať sa zmlátiť do bodu, kedy sa jednoducho necítite a celý svet zrazu stíchne. Vaša hlava je konečne tichá a pokojná.
Ale potom nás uvidia. Deň nato, naše telá zničené, ale oni nevedia, že v našej hlave sme poškodení viac.
A ľútosť v ich očiach vás iba presviedča, aby ste to skončili.
Obviňujú sa. Hovoria, že keby urobili niečo iné, neboli by sme takí akí sme.
A možno majú pravdu. Neboli by sme tu, ale pár metrov pod zemou.
Ale to samozrejme nechcú počuť.
Takže klameme.
Klameme tak veľa, že už ani sami nedokážeme rozlíšiť lož a pravdu.
