Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Po tom, ako som včera odišiel z bytu a nechal tam Lexi samú, proste som jazdil po meste. Nevedel som čo mám robiť a bar znel ako zlý nápad. A tak som ostal na jednom parkovisku pár ulíc od môjho bytu.
Keď som už zaspával, vrátil som sa domov a našiel Lexi spiacu na gauči. Opatrne, aby sa nezobudila, som ju preniesol do postele a keďže asi vedľa mňa nechce teraz spať, ľahol som si na gauč ja.
Zobudil som sa keď som počul zatvorenie dverí. Odišla bez akéhokoľvek slova, a to bolelo viac ako by malo.
Vedel som presne kedy sa vrátila z práce.
Nevedel som ale ako na tom sme. Nerozprávali sme sa viac ako deň. Žiadny hovor alebo správa.
Povedala, že potrebuje čas, tak som jej ho dal. Zabíjalo ma to zvnútra.
Keď si ale večer ľahla ku mne do postele a prehodila si okolo mňa ruku, vedel som, že budeme v poriadku.
Neviem čo by som robil, ak by to tak nebolo.
Jej dych začal byť pravidelný, a to som bral ako znamenie, že zaspala. V tom momente som sa otočil a prehodil si okolo nej ruky. Nechcel som ju pustiť. Nezaujímalo ma či mi stŕpnu ruky. Môžu mi pokojne aj odpadnúť, ale nepustím ju. Znova už nie.
*****
Neviem ako dlho som bol hore a iba sa pozeral na to ako spí. Sľubujem, že nie som psychopat, iba som sa na ňu nevedel vynadívať. Spala tak pokojne, že mi až bolo ľúto, keď sa začala prebúdzať.
Z tváre som jej odhrnul pramienok vlasov a ona sa oprela do môjho dotyku, aj keď jej oči boli ešte zatvorené.
Niekde blízko nás, pravdepodobne na zemi pri posteli, sa ozývalo tiché mňaučanie. Neviem či chce jesť alebo chce ísť na posteľ, ale ak to je to druhé, má smolu. Večer som ho dal do postele, takže musel sám zoskočiť. Jeho vina.
"Finn?" Zašepkala Lexi, jej oči stále zatvorené. Povedala moje meno ako keby bola vo sne. Alebo chcela, aby bola vo sne.
"Áno, slniečko?" Svoju ruku som nechal položenú na jej tvári, prstom prechádzajúci po jej líci.
"Mrzí ma to." Sklonila si hlavu k hrudi a pritúlila sa ku mne bližšie. "Všetko ma mrzí."
"Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Ja som ten, ktorý..."
"Bojím sa." Prerušila ma a ja som z jej slov ostal zaskočený. "Bojím sa, že stratím niekoho ďalšieho. Matka ani nevie, že existujem a otec..." Skryla si hlavu do mojej hrude. "Ja proste..." Zakývala hlavou.
"Lexi, slniečko, počúvaj ma." Chytil som jej tvár a zdvihol jej hlavu, aby sa na mňa pozrela, aby vedela, že čo idem povedať myslím vážne. "Nech sa s nami čokoľvek stane...nikdy ma nestratíš. Myslím to vážne."
