Každý deň začína nocou

Malé tajomstvá

Fin a Helen

Hneď ako som vyšiel na terasu, oslepilo ma prudké slnko odrážajúce sa od snehovej pokrývky. V noci napadlo ďalších desať centimetrov tých bielych hovien. Neviem, prečo som si kúpil chatu práve tu a nie niekde na pobreží, kde sú tridsiatky aj na Štedrý deň. Predstava zajtrajšieho kúpania sa v slanej vode a šortiek s motívom vianočných homolí namiesto šálov a rukavíc ma príjemne zahriala na srdci. Budúci rok si buchnem po vrecku a vycestujem do exotiky za presne takými sviatkami. Sám, len ja, ľadový punč - ak niečo také existuje - a slnko, ktoré namiesto vypaľovania dier do sietnice príjemne hreje.

„Fin, kde si?“ počul som ako na mňa kričí dôvod, prečo si dnes nemáčam zadok v slanej vode, ale zabáram sa bosými chodidlami do ľadového koberca.

„Snažím sa zapáliť si cigaretu, ale zapaľovaču je rovnaká zima ako mne,“ odsekol som skôr sám pre seba a hodil som ten prekliaty nástroj, z ktorého mali šľahať plamene aj v mínus dvadsiatich medzi stromy. Aspoň sa pomaly ale isto zbavím závislosti na nikotíne.

Bol to zlý nápad, už o dve hodiny som sa hrabal v snehu v nervoch z harpie, ktorá ma neustále bombardovala požiadavkami - zlatko, prinesieš mi deku? Kde si položil tie hrnčeky, ktoré sme včera kúpili? Prečo to auto neštartuje? - aby som dal druhú šancu jedinému zdroju ohňa v širokom okolí. Chata bez kachlí, to už je v dnešnej modernej dobe samozrejmosť. Podlahové kúrenie v strede lesa, kde jakživ okolo neprešlo živej duše, okrem chamarade, ktorá mi chodí ohrýzať okrasné stromčeky? Prečo nie, veď dnes už je možné naozaj všetko.

S modrými rukami sa mi predsalen podarilo nájsť zapaľovač, ktorého reklamná kampaň stála na slogane „Horí v daždi aj v snehu“. Hneď ako sa mi nikotín dostal do krvného obehu, svet sa rozjasnil. Z idily ma nevytrhol ani zvuk štvrkolky, na ktorej sa vracala moja milovaná manželka z obchodu.

„Doniesla som čerstvé pečivo, modrý syr a dve fľaše červeného vína.“

„Biele pečivo?“

„Áno, prečo sa pýtaš?“

„Proruská mrcha,“ ukázal som slučku okolo krku a obaja sme sa rozosmiali. To bolo to, čo nás spajalo odjakživa. Primitívny humor, ktorý stál na pevných intelektuálnych základoch. Bolo len malé percento ľudí, ktorých som za svoj život spoznal - a to som ich ako výkonný riaditeľ tretej najväčšej firmy na svete poznal neúrekom - ktorí sa dokázali aspoň pousmiať na niektorej z mojich narážok.

Helen ma očarila už pri našom prvom stretnutí. Vznášala sa okolo nej zvláštna aura odmeranosti, ale niečo v jej očiach mi hovorilo, že je to len obranný mechanizmus a netúži po ničom inom, len aby jej niekto vyčaril úprimný úsmev na tvári. Bolo to pred vyše desiatimi rokmi, a od toho večera, kedy sa mi to podarilo prvý raz, som neprestal až do dnešného dňa. Vyhrať jej srdce nebolo tak náročné, ako som predpokladal keď som ju uvidel v červených šatách na firemnom večierku. Odchádzali sme spolu, a to čo sa dialo ďalej je už história, ktorá nie je určerná ušiam iných.

„Vyber film. Dnes do tej zimy už znova nejdem. Spravíme si najlenivejší deň zo všetkých lenivý dní,“ hovorila, zatiaľ čo si o desiatej ráno nalievala plný pohár vína. Nenávidím víno. Chutí ako skvasené hrozno - áno, viem, je to skvasené hrozno - a odporne mi po ňom treští v hlave. Nikdy som jej to však nepovedal a vždy som si s ňou za pohárik dal. Všetky tieto malé tajomstvá, ktoré v sebe nosíme nás síce ubíjajú, ale čo by sme nespravili pre svojích milovaných?

Ja som chcel pozerať What We Do in the Shadows, Helen chcela vidiet I Origins a tak sme spravili kompromis a pustili si I Origins. Takto to u nás fungovalo stále. Ja som chcel psa, ona mačku. Máme tri mačky. Ja som chcel dom na pláži, ona chatu v horách. Kde sme teraz? Presne tak. Život s Helen je plný odriekania a prispôsobovania sa nepohodliu. Že prečo som s ňou potom toľké roky? Milujem problémy! A jej zadok.

V polovici filmu sme už ani len netušili, že pozeráme film. Obaja v alkoholovom opare, pod plyšovou dekou, znovuobjavovali sme to, čo sme obaja poznali už naspamäť.

„Počul si to?“ strhla sa Helen pri zvuku, ktorý pripomínal silný výbuch. Znelo to príliš blízko na to, aby sme počuli len zvuk. Pri výbuchu takej hlasitosti by nám minimálne vyrazilo okná.

„Veru počul,“ vyšiel som z nej, keďže moje mužstvo nedokázalo udržať vzpriamenú polohu po tom, čo som sa skoro posral od strachu. „Dokončíme to neskôr, idem sa pozrieť von. Ak by som sa do hodiny nevrátil, tak dlho neplač a nájdi si nového nabijaka. Nech ťa môžem chodiť pozorovať ako duch, a natáčať porno pre komunitu nadržaných duchov.“

„Dám si ten tvoj penthouse vysvetiť, aby si nemal prístup, ty úchyl,“ kričala so smiechom, zatiaľ čo ja som sa pomaly sunul k dverám v boxerkách a vôbec mi nenapadlo, že ak takto vyleziem von, umrznem na treťom schode.

Oslepilo ma rovnako ako ráno, ale sneh bol teraz trochu iný. Netrblietal sa odleskami modrej a striebornej, ale ohnivo červenej a zlatožltej. Niečo bolo inak, cítil som to. No nech som sa obzeral ako som chcel, z bezpečia terasy som nevidel nič. Odvážil som sa zísť na ten spomínaný tretí schod, ale osud ku mne nebol dostatočne ohľaduplný a na moje sklamanie som neumrzol. Musel som položiť chodidlo na zamrznutý trávnik, ktorý obkolesoval chatu približne do polmetrovej vzialenosti. Sneh sa na ňom neudržal vďaka teplu, ktoré sálalo zo stien a mojmu tučnému bankovému kontu, ktoré dovoľovalo tým stenám byť teplé. Vtedy som zdvihol hlavu k nebu a zbadal som tú najzaujímavejšiu vec vôbec.

„Helen!“ zakričal som z plného hrdla.

„Si v poriadku?“ dobehla len v župane, ktorý mala prehodený cez nahé telo.

„Ešte nie je noc, však?“ nedokázal som odtrhnúť zrak z toho, čo sa mi zjavilo nad hlavou.

„Ešte nie je ani obed. Čo sa deje, Fin?“

Zdvihol som ruku a naznačil jej, aby prišla ku mne bližšie. Chytil som ju okolo pliec a jej pohľad sa uprel na to isté, čo držalo moju pozornosť. „Myslím, že to nebude mesiac.“

„To mesiac určite nie je.“