Každý deň začína nocou

Z ničoho nič

Trevor

„Prijali sme volanie mladého muža, hovoril rýchlo a anglicky. Pochopili sme, že jeho priateľka je vážne zranená, nemôže sa postaviť. Určite zas ďalší adrenalínoví fanatici," kričal Darb.

Hodil som na seba bundu a bežal som k skútru, „pošli mi súradnice, kým tam dorazí vrtuľník, budem tam."

„Dávaj si pozor, Trev," počul som Darba, ako opakuje svoju mantru pred odchodom každého jedného záchranára. Darb bol dobrý chlap, možno jeden z najlepších, akých som v živote spoznal. Jeho tvár bola znetvorená, predtým ako sa stal dispečerom záchrannej služby bol profesionálny hasič. Pri hľadaní päťročného dievčatka v horiacom dome naňho spadol prepálený trám a ostal v bezvedomí. Kým si jeho kolegovia všimli, že niečo nie je v poriadku, jeho telo zachvátili plamene. V nemocnici strávil dlhých šesť mesiacov, neskôr prišli ďalšie operácie, až sa dostal do stavu, kedy bol schopný vyjsť na ulicu bez jedinej bandáže.

„Život je veľmi vrtkavý, Trev," hovoril mi raz v noci pri šálke horúceho kakaa, „v jednej chvíli si tu a v druhej už nie. Preto treba dať zo seba vždy len to najlepšie, nech nemáš pri odchode výčitky. Pamätaj, že nikdy nebudeš ľutovať, že si spravil niečo dobré. Ani vtedy, keď to bolo pre nesprávnu osobu. To, čo ťa bude mátať sú veci, ktoré si mohol spraviť, no nemal si odvahu." To dievčatko uhorelo spolu s domom. Vyčítal si to, zozačiatku. No neskôr pochopil, že dal zo seba to najlepšie a osud si to zariadil po svojom.

V momente ako som naštartoval Poly, všimol som si v odraze červené svetlo. Vzhliadol som k nebu a na oblohe som zbadal obrovskú ohnivú guľu. „Čo to..." ostal som stáť s otvorenými ústami a jednou nohou na skútri. Siahol som po vysielačke, „Darb, vidíš to čo ja?"

„Vyzerá to ako slnko. Ale nie je to slnko."

„Dobrý postreh, kamoš," pokúsil som sa odľahčiť hrôzu, ktorej sme boli svedkami.

„Skús to ignorovať a vydaj to najlepšie, čo v tebe je. Ja skúsim zistiť, čo sa nám deje nad hlavami."

Po dlhej jazde severne som ich zbadal. Mladý muž, ktorý vyzeral s jeho snedou pokožkou, že sa sem dostal omylom a blonďavá vymachlená manekýnka, ktorá vyzerala, že má všetky končatiny v poriadku. Nenávidel som tento typ žien. Sršala z nich primitívnosť na kilometre ďaleko. Ale nemohol som sa len tak otočiť a tváriť sa, že neexistujem. Aj lekár musí zoperovať sériového vraha, keď mu to má zachrániť život.

Zastavil som pri nich a mladík sa mi celý spotený, so slzami na krajíčku, snažil vysvetliť čo sa stalo. Jeho priateľka bola značne dezorientovaná, dookola opakovala, že prichádza koniec.

„Viete, ako sa voláte?" začal som komunikovať najprv s ňou.

„To nie je podstatné. Umieram. Všetci umierame. Viem to. Cítim to. Koniec je tu."

Odvrátil som od nej zrak a skúsil som sa prihovoriť jemu. „Čo sa stalo?"

„Pri tej rane stratila rovnováhu a spadla. Padala možno tridsať metrov, chvíľu bola v bezvedomí a odkedy otvorila oči, nerozpráva o ničom inom len o konci."

„Rane? Akej rane?" nerozumel som, o čom hovorí. Možno len nevedel nájsť vhodné slovo, ktorým by opísal zrážku s nejakým objektom. Angličtina podľa všetkého nebola jeho rodným jazykom. Ani mojím, čiže bolo dosť možné, že sa strácame v preklade.

„Trev, tu Darb," ozvalo sa z vysielačky. „Aká je situácia?"

„Žena, približne dvadsať rokov, žiadne viditeľné zlomeniny ani otvorené rany. Po páde značne dezorientovaná, nereaguje na podnety. Sme na prudkom zráze v strede ničoho, Darb."

„Vyzerá to tak, že k nám mieri silná snežná búrka. Tu už nie je vidieť na meter pred seba. Vrtuľník momentálne nemôže vzlietnuť, je to príliš nebezpečné. Dokážete si nájsť úkryt kým sa to preženie? Skús ju udržať pri zmysloch, vyšleme vám pomoc čo najskôr."

„Rozumiem, končím."

„Trev?" ozval sa ešte raz, no teraz akosi roztrasene.

„Áno?"

„Ten objekt na nebi... Nikde o ňom nič nepíšu. Nepáči sa mi to."

Všetci traja sme upriamili pohľad na desivo vyzerajúci ohnivý kruh, za ktorým sa zbierali husté čierne mraky. Také tie, ktoré nechcete vidieť, ak vám dezorientovaná ženská dookola rozpráva o konci sveta. „Musíme sa ukryť," zhodnotil som. „Dokážete vstať? Skúsite to aspoň?"

„Čo ak má krvácanie do mozgu?" opýtal sa chlanisko, keď sme ju spoločnými silami dostali na nohy. Stála vzpriamene, adrenalín, ktorého mala po tom všetkom čo zažila ešte stále nadmerné množstvo, nedovolil chvenie ani tras.

V jednej sekunde sa zdvihol silný vietor a ja som vedel, že už je neskoro. Mali sme vyraziť hneď, ako nás Darb varoval. „Tak sa budeme modliť, aby tá búrka prešla čo najskôr."

Spravili sme pár krokov, žena sa hýbala s ľahkosťou, vyzerala, ako keby sa šla poprechádzať do hôr. „Je mi dobre, páni. Môžte ma pustiť."

„To veru nemôžeme," odvetil som a popri tom som pohľadom naznažil jej priateľovi, aby sa neopovážil povoliť zovretie. Kráčali sme smerom k Poly, ktorú som, ako taký trtko, nechal zaparkovanú o kúsok ďalej.

„Hej, Trevor," ozvalo sa znova z vysielačky. „Počuješ ma?"

„Počujem, Darb. Čo sa deje?"

„Približne dvesto metrov juhovýchodne od vašej momentálnej lokácie sa nachádza chata Fina Arbyho. Choďte tam, zaklopte mu na dvete a povedzte mu..." odmlčal sa.

„Fin Arby? Ten riaditeľ PrixSistems, ktorá má už v názve chybu?" Nerozumel som tomu, ako je možné, že sa firma s gramatickou chybou v názve mohla dostať medzi top päť firiem sveta. Veď už len ten názov vzbudzoval nedôveru. Evokovalo to vo mne niečo na spôsob znudeného syna bohatého tatka, ktorý nedokončil ani základnú školu, ale chodil sa pričasto opíjať, tak mu ten zazobaný fotrík hodil zopár miliónov, nech si otvorí niečo svoje, o čo sa bude starať.

„Povedzte mu, nech si zapne správy. A nech vás prichýli, kým sa preženie búrka. Že ho o to žiada Dean."

„Počkaj Darb, ty sa voláš Dean?" zasmial som sa pri predstave, že som celé roky žil v klamstve.

„Áno," ťažko si povzdychol, „A Fin je môj brat."

Spojenie sa prerušilo, snežná búrka sa začínala nebezpečne približovať. „Máme približne päť minút, kým si neuvidíme na špičky nôh. Musíme si pohnúť."

Dorazili sme k chate, teda skôr luxusnej vile v strede ničoho, v poslednej chvíli. Vietor už bol prisilný, niesol so sebou veľké snehové vločky, ktoré sa pri tej rýchlosti menili na miniatúrne nože. Zabúchal som na dvere, o chvíľu sa otvorili a stál v nich muž oblečený v ženskom župane. „Dobrý deň, som Trevor Trivalli z horskej záchrannej služby. Váš brat Dean nám dal súradnice-" nestihol som ani dopovedať, už nás ťahal dovnútra.

„Preboha, decká, zbláznili ste sa?" kričala zo schodov blondýnka približne v rovnakom veku ako súdruh Arby. „Ak by sme vás nechali vonku, viete, čo sa mohlo stať?"

„Ticho, Helen, tuto mladý muž začal splietať niečo o Darbovi," utíšil ju jedným mávnutím ruky. Jeho žena nesúhlasne skrčila nos a odobrala sa do inej miestnosti.

„Darb vás v našom mene prosí, aby ste nás nechali prečkať búrku pod vašou strechou," koktal som znova, s jeho prstom namiereným na prostriedok môjho čela.

Arby nestihol odpovedať, keď jeho značné rozhorčenie prerušil hlas zo zapnutej televízie. „Ďalej bude hovoriť profesor Kamil Laurel z výskumného strediska Európskej kozmologickej agentúry." Všetci sme sa rýchlo prsunuli do obývačky. „Meteorit sa na obhlohe objavil o jedenástej hodine dopoludnia stredoeurópskeho času. Zjavil sa ako keby z ničoho," lamentoval fúzatý starý chlap, ktorého psychické zdravie vyzeralo byť mierne narušené.

„Prichádza koniec," zamrmlalo znova zranené dievča. Dovtedy som ju nepočul povedať ani slovo, ako keby bolo toto tvrdenie to jediné, čo dokáže vysloviť. Ako nahrávka. Znova a znova.