Maximálna blízkosť

22. kapitola - Dávid

Jún, 2027

Londýn, Veľká Británia

„Povedz KO-KO-T, CO-CK."

„Penis."

Zakloním hlavu dozadu. „Kriste," usmejem sa na ňu. „Takže ty čítaš tie najsprostejšie, najuchýlenejšie knihy na svete ale nevieš povedať CH-U-J, D-I-C-K?" prízvukujem jej každé jedno písmeno. Natiahnem ruku k jej vlasom, ktoré jej unikli zo strapatého drdolu, ale nakoniec ju stiahnem k sebe.

Náš otec nás fyzicky aj psychicky týra. Najviac Miu.

Mia sa nijako netvári, svoj nos ponorí do ďalšej knihy, ktorú som jej tento týždeň kúpil. Je to akási veľká fantazmy séria nejaké Krídlo, s plno šteklivými scénami, ktoré by ju mali zabaviť aspoň na ďalších pár dní, aby sa toľko nenudila. Nemôže byť ľahké nemôcť nič robiť a iba oddychovať.

Náš otec nás fyzicky aj psychicky týra. Najviac Miu. Znova mi prebehne mysľou, ako v pomotanej slučke.

Tvár si pretriem rukou. „Nepotrebuješ ešte niečo? Musím už ísť na letisko," vzdychnem. Nechcem ísť. Prvýkrát vo svojom živote nechcem ísť pretekať a nechať ju tu. Tentokrát však ma utešuje aspoň fakt, že tu je v bezpečí, o to som sa postaral.

Náš otec nás fyzicky aj psychicky týra. Najviac Miu.

Zasmeje sa. Len dva týždne po tak katastrofálnej nehode, pri ktorej ako lúsknutím prstu mohla prísť o život a ona sa pokojne smeje. Žiadne nočné mory, a i keď už stratila veľké množstvo kíl čistého svalstva a nebude to nič ľahké dohnať, už spolu s rehabilitačnou sestrou, ktorá k nej domov chodí, sa dohaduje, kedy môže začať znova pracovať. Na tvári má ešte bledožlté pozostatky modrín, jedno zlomené rebro sa ledva zrástlo a jazva po dĺžke chrbta síce už nie je agresívne červená, ale stále citlivá. A i tak už uvažuje ako ďalej a na to všetko nemyslieť.

Je neuveriteľná a ja sa nemôžem na ňu prestať dívať.

„Dávid. Mám všetko. Nielen, že si mi tu vybavil spoločnosť v podobe mojich sestier, najal si mi opatrovateľky, fyzioterapeutku si mi doviedol až z Ameriky, ale poskytol si mi tu aj zábavu v podobe kníh na dlhé roky" ukáže na mrakodrap kníh poukladaných pozdĺž terasového okna. "Máme všetko. Ty musíš ísť. Musíš to vyhrať!" prízvukuje. „Aj za mňa."

Je taká krásna. Tak dokonalá. Príjemne vonia. Celý tento byt vonia ako ona. Tak sviežo, tak návykovo.

Náš otec nás fyzicky aj psychicky týra. Najviac Miu.

„Si v poriadku?" zachmúri sa ako vždy, keď si všimne ako mi odbiehajú moje myšlienky. Neviem si pomôcť. Musím na to neustále myslieť. Neustále.

Prikývnem. Napravím okolo nej ľahkú deku a pobozkám ju bez rozmýšľania na čelo. Viem, že poslednýkrát pred nehodou, kedy sme sa videli, sme spolu nerozprávali, ale keď sa prebudila a ja som ju uvidel ako sa na mňa placho usmiala, všetko bolo rázom zabudnuté.

Kiež by sme všetci mohli zabudnúť aj na dôvod toho, prečo sa odo mňa odtiahla a prečo ma chcela zo svojho života preč, ale to sa nedá.

Náš otec nás fyzicky aj psychicky týra. Najviac Miu.

Ten hajzel... Ten sviniar!

Keď mi Mila všetko rozpovedala, taká silná, taká odvážna, bolo mi zle od žalúdka. Nielen za to čo ten sviniar robí, ale aj za to, že som si nikdy nič nevšimol. Videl som tu a tam nejakú modrinu, škrabance ktoré mi možno aj prišli zvláštne, ale myslel som si, že je to jednoducho z tréningu, alebo sa niekde buchla, šmykla. Ani ma len nenapadlo, že to tak nie je.