Prepletené osudy

2. Nový domov

     O dvadsaťštyri rokov neskôr

     Aprílové slnko už bolo vysoko na oblohe, keď sa udychčaná Viktória znova vyštverala po schodoch do svojej dievčenskej izby. Už len posledná krabica a je to. Zohla sa po svoj doterajší život - momentálne zabalený v rôznych krabiciach a plastových boxoch.

     Jednu z tých menších zobrala do rúk a podľadom sa rozlúčila s bývalým kráľovstvom. Nohou za sebou zatvorila dvere, zišla dolu schodmi a krabičku položila na inú, väčšiu, položenú pri vchodových dverách.

     "Už to mám," prišla za svojou matkou, ktorá čosi ukladala v kuchyni.

     Helena sa na dcéru pozrela láskavými očami, dojato k nej pristúpila a objala ju.

     "Nemôžem uveriť, že odo mňa odchádzaš," šepla a dlho zadržiavané slzy jej stiekli po lícach.

     "Ale mami, veď neodchádzam na kraj sveta, iba do iného mesta. Budem sem často chodiť a ty môžeš kedykoľvek prísť za mnou," snažiac sa o utešujúci a veselý tón, Viktória povedala smutnej Helene. Lenže aj ona sama zistila, že lúčenie vôbec nie je také jednoduché. Napriek tomu, že chcela byť statočná a neplakať, ukradomky si utrela zradnú slzu, zatiaľ čo sa s matkou objímala.

     "Veď ja viem, len mi budeš chýbať," už vyrovnanejším hlasom povedala Helena a začala pomáhať s nosením krabíc do pristavenej dodávky, ktorá čakala pred domom.

     Len čo naložili aj poslednú škatuľu, matka s dcérou sa silno objali, zatiaľ čo šofér bielej sťahovacej dodávky starostlivo zatvoril zadné dvere a kontroloval, či náhodou niečo nezabudol naložiť.

     "Naozaj ti nemám ísť pomôcť s vybaľovaním? Predsa, budeš mať toho celkom veľa," ponúkla sa opäť Helena.

     "Naozaj netreba, mami, ďakujem. Príde Maťa, ona mi s tým pomôže. Teraz má nový objav, takže nábytok by mohol poskladať aj on. Neboj, zvládnem to," povie Viktória, stále sa držiac s mamou za ruku.

     "Ako povieš, tak sa mi ozvi, keď sa zložíš," povie naposledy Helena a pohľadom odprevádza Viktóriu, idúcu k svojmu autu - červenému Renault Clio, ktoré dostala ako narodeninový darček od celej rodiny.

     Naštartovala auto, venovala pohľad domu, v ktorom vyrástla a zamávala mame, ktorá stála pred bránou a posielala jej vzdušný bozk. V spätnom zrkadle sa na malý moment zahľadela do svojich hnedých očí, akoby si dodávala odvahu a potom sa pohla smerom k novému domovu.

*

     No konečne! Pomyslela si unavená Viktória, keď zatvorila dvere od svojho nového bytu za pánom zo sťahovacej firmy. Všetky krabice boli napchaté v chodbe, takže sa tadiaľ ledva dalo prejsť.

     Začala sa prechádzať po prázdnom byte. Prvú prezrela kuchyňu, jedinú ako-tak zariadenú časť bytu. Vstavaná kuchynská linka svetlo modrej farby sa jej veľmi páčila. Vyrezávané dvierka a dômyselne vložené spotrebiče presne vyjadrovali jej kreatívnu dušu. Sama si ju navrhla a dala vyrobiť stolárovi - známemu svojho otca Ivana.

     Kuchynské okno smerovalo na ulicu, zatiaľ čo zo spálne mala výhľad do malého parku medzi panelákmi. Spálňa bola priestranná, aspoň sa tam bude zmestiť široká posteľ, ktorú si Viktória objednala. Vždy snívala o veľkej posteli, pretože v rodičovskom dome spávala na jednolôžku staršieho rázu. Nemala dôvod kupovať si väčšiu posteľ, keďže sa o ňu nemala s kým deliť. No tajne dúfala, že sa to čoskoro zmení.

     Obývačka nebola najrozľahlešia, avšak mala balkón, z ktorého bol tak isto, ako zo spálne, výhľad do parku.

     Ostatný nábytok mal čochvíľa doraziť spolu s Martinou a jej najnovším priateľom. Oni sa podujali pomôcť so zariaďovaním, za čo bola Viktória svojej najlepšej priateľke nesmierne vďačná.

     Pokým prišli, ona sa snažila popresúvať množstvo krabíc z chodby do iných častí bytu, aby sa tadiaľ vôbec dostali dovnútra. O niekoľko minút začula zvoniť mobil.

     "Poď nám otvoriť, už sme prišli," vyhŕkla Martina. Viktória sa ponáhľala pred vchod, aby otvorila a privítala svojich pomocníkov.

     So skladaním a umiestňovaním nábytku skončili až okolo desiatej večer. Zatiaľ čo Marcel - Martinin priateľ, montoval kuchynský stôl a stoličky, skriňu, posteľ, nočné stolíky, obývačkovú stenu, konferenčný stolík a gauč, Maťa a Viktória sa pustili do vybaľovania krabíc a ukladania vecí na nové miesto. Počas práce sa im takmer nezastavili ústa, pretože si vždy mali navzájom čo povedať.

     Medzitým si objednali pizzu, z toľkého chodenia hore-dolu a dvíhania ľahších či ťažších vecí čoskoro vyhladli. Úplne uťahaná trojica si po dlhom dni konečne mohla vydýchnuť.

     "Pokojne tu zostaňte aj na noc, už je aj tak neskoro," pohostinne povedala Viktória.

     "Netráp sa s nami, pôjdeme. Marcelko má zajtra síce voľno, ale ja idem na služobku, takže by som mala ísť domov," zdvorilo odmietla pozvanie Maťa a spolu s Marcelom sa začali zberať na odchod.

"Ďakujem vám obom za pomoc, sama by som to takto perfektne nezvládla. Keď sa vrátiš zo služobky, pozývam vás oboch na večeru," priateľsky sa s nimi lúčila a pred odchodom im ešte zamávala.

Prvá noc v novom byte, v novej, obrovskej posteli. Najprv sa obávala, či nebude mať problém zaspať, ale ukázalo sa, že Viktóriine obavy neboli opodstatnené. Únava je totiž mocná pani, a tak, len čo sa osprchovala, zakutraná pod teplou prikrývkou zaspala spánkom nevinných.