Prepletené osudy

6. Maličká

     Už piatykrát sa snažila zabaliť obrovskú krabicu, ale zakaždým sa baliaci papier vyšmykol a krabica zostala nezabalená. Viktórii dochádzala trpezlivosť. Zišla by sa jej pomoc, ale nemala sa na koho obrátiť. Potrebovala zabaliť darček a vyraziť. Všetko ostatné už mala pripravené.
     Napokon sa jej to podarilo, dokonca privizala ozdobnú mašľu. Mohla vyraziť.
     Cesta trvala necelú hodinu. Popri šoférovaní si Viktória pospevovala svoje obľúbené piesne, ktoré zneli z reproduktorov v aute. Na dnešný deň sa tešila. Po dlhej dobe sa stretne s celou rodinou.
     Pri myšlienke na jej rodinu však zosmutnela. Už totiž nebola kompletná.
     Viktóriin otec, Ivan, už nemohol byť v jej živote prítomný. Veľmi jej chýbal.
     Už štyri roky sa mu nemohla vrhnúť do náručia a cítiť sa ako malé dievčatko.
     Už štyri roky zakaždým, keď oslavovala matkine narodeniny, v rovnakom čase smútila za svojím otcom.
     Presne pred štyrmi rokmi Ivan zomrel. Práve sa vracal domov z práce. V ten deň sa mu pokazilo auto, takže musel ísť autobusom. Cestou sa ešte zastavil kúpiť kyticu ruží pre svoju manželku. Milovala tie kvety, nosil jej ich každý rok, od kedy si bez nej nevedel predstaviť jedinú sekundu života. Tá tragédia poznačila mnohých. Autobus práve prechádzal cez železničné priecestie, keď do neho v plnej rýchlosti vrazil vlak. Nikto z autobusu to neprežil.
     Viktória si spomenula na chvíľu,  keď sa dozvedela tú príšernú správu. Pri tej spomienke sa jej po lícach skotúľali slzy zármutku.

~

     "Všetko najlepšie, mami," zablahoželala. Nasledovalo objatie a slzy dojatia, keď si obe ženy v mysli privolali rovnakú osobu.
     Každý rok, ako Ivan odišiel, si uctili jeho pamiatku minútou ticha. Potom sa už každý pobral k veselším činnostiam.
     Terasa Heleninho domu bola plná. Záhradný nábytok bol vkusne a prakticky rozmiestnený. Príbuzní a priatelia sa veselo zhovárali, príjemná hudba dotvárala rodinnú atmosféru. Len čo Viktória s každým prítomným prehodila niekoľko slov, vyhľadala mamu.
     Našla ju v kuchyni, pripravovala zeleninový šalát.
     "Pomôžem ti," pridala sa k nej a spoločne chystali ďalšie občerstvenie. Prvá prehovorila Helena: "Niečo ti chcem povedať," obrátila sa k dcére. Viktória spozornela, pretože z matkinho hlasu vycítila isté napätie.
     "Stretávam sa s niekým. Už pár mesiacov. Dlho som s tým bojovala. Zo začiatku som to brala ako zradu voči tvojmu otcovi. Ale potom som si uvedomila, že by určite chcel, aby som bola šťastná," na chvíľu sa odmlčala s pohľadom upreným na Viktóriu.
     Ona chvíľu mlčala, potrebovala stráviť fakt, že jej mama už nie je sama.
     "Si naozaj šťastná?" uisťovala sa. Helena s úsmevom prikývla.
     "Tvojho otca stále nosím v srdci. A nikdy ho odtiaľ nikto nevytlačí," dodala.
     "Aj ja som spokojná, ak si šťastná," povedala Viktória. Po chvíli zvíťazila zvedavosť.
     "A kto je to?" nedočkavo sa opýtala a očami pobádala mamu k odpovedi.
     "Nepoznáš ho. Volá sa Oskar. Stretli sme sa v nákupnom centre. Skoro ma prevrátil nákupným vozíkom," so smiechom hovorila Helena. "Príde aj dnes," žmurkla na dcéru a vzápätí vyšla z kuchyne s plným podnosom.

~

     Tanečná hudba vylákala na trávnik nejedného hosťa. Viktória nebola výnimkou. V spoločnosti Karola a Mariána - kamarátov jej otca - predvádzala všelijaké tanečné kreácie. Páni ani náznakom nezaostávali. Obaja sa snažili predviesť čo najlepšie vystúpenie. Urobili si z toho malú súťaž.
     O pár metrov ďalej spolu tancovali Helena a Laco - ďalší Ivanov kamarát.
     Helenine kolegyne a zároveň priateľky sa s pohármi naplnenými vínom iba pohojdávali v rytme hudby a popri tom stíhali preberať najrôznejšie témy.
     Zábava bola v plnom prúde, keď sa na terase objavil vysoký, svetlovlasý, elegantný muž. Keď ho Viktória zbadala, dovtípila sa, že to musí byť Oskar. Jej domnienky potvrdila Helena, ktorá prišelca privítala bozkom a objatím.
     "Rada by som vám predstavila Oskara, môjho priateľa," vyhlásila Helena.
     Hneď sa začalo kolo zoznamovania, potriasania rúk a zdvorilostných fráz. Viktória vycítila matkin pohľad. Pozreli si do očí a jediný úsmev stačil, aby bola jej mama pokojná. Viktórii sa Oskar celkom pozdával

     Deň sa prehupol do neskorého večera, keď odišli poslední hostia. Viktória sa tiež pomaly zberala na odchod. Ešte však chcela pomôcť mame upratať.
     Keď bolo všetko hotové, išla sa rozlúčiť.
     "A nezostaneš tu aj na noc? Veď máš kde prespať," prosebne sa na ňu zahľadela Helena. Ešte si chcela užiť dcérinu prítomnosť.
     "Predsa tu nezostávaš sama," povedala Viktória a pohľadom prebehla z mamy na Oskara, ktorý ju držal okolo pása.
     "Ja viem, ale bola by som rada, keby si zostala na noc. Zajtra si môžme urobiť pekný deň," skúsila to ešte raz. Napokon sa Viktória nechala prehovoriť. Helena jej celá spokojná išla pripraviť miesto na spanie.
     O čosi neskôr, už boli obe v nočných košeliach, sedeli vedľa seba na gauči. Napriek tomu, že boli celý deň spolu, nemali čas sa v súkromí porozprávať. Aj Viktória,  aj Helena si mali čo povedať. Čas plynul v tichom rozhovore.
     Oskar, sediaci obďaleč v kresle, pozeral televízor a tváril sa, že ho rozprávanie dvoch žien v jeho blízkosti nijak nezaujíma. Opak bol pravdou. V skutočnosti počúval každé slovo, čo si mama s dcérou vymenili.
     Po niekoľkých hodinách sa Helena s Oskarom odobrali spať. Vyšli na poschodie a Viktória, unavená po celom dni, zaspala na gauči v mäkkých perinách, ktoré jej pripomínali detstvo.
     Nevedela, koľko času prešlo, od kedy zaspala. Prebudili ju dotyky. Chcela vyskočiť na nohy, no niekto ju pevne pritlačil späť na gauč. Ústa jej zakrýval dlaňou, aby nezačala kričať. Druhou rukou jej blúdil po tele a dotieravo sa na ňu tisol celým telom. Na nohe pocítila niečo tvrdé.
     V panike najskôr nechápala, čo sa deje. Len čo si však uvedomila vážnosť situácie, snažila sa dostať z dosahu neželaných dotykov rúk. No jej sila nestačila. Oskar ju doslova priľahol. Zatiaľ, čo jej vyhŕňal nočnú košeľu, šepkal jej do ucha slizkým hlasom nechutné slová.
     "Celý čas som si predstavoval, ako ťa zoberiem niekam za roh a tam ťa pretiahnem. Smola. Tí tvoji strážcovia ťa nespustili z očí. Tak som tu teraz." Rukou, ktorou jej držal ústa, Viktórii vyvrátil hlavu do boku a začal ju bozkávať na krk.
     V nose zacítila jeho kolínsku. Tú vôňu v tej chvíli znenávidela. Viktória sa metala a chcela kopať, no Oskarovo mohutné telo nedokázala premôcť. On jej bez problémov svojimi kolenami roztiahol nohy a naslinenými prstami vnikol hlboko do nej.
    Od šoku zatajila dych. Nechápala, prečo sa prestala brániť. Akoby úplne zamrzla. Náhla zmena jej správania spôsobila, že Oskar prekvapene pozrel, čo sa deje. Možno si myslel, že sa jej to zapáčilo, a tak pridal na intenzite. Vlhkými prstami ju dráždil, popri tom jej hovoril: "No tak vidíš, maličká, ešte si to obaja užijeme."
     V tom Viktórii napadla myšlienka. Donútila sa, aby sa začala tváriť spokojne. Svojimi vzdychmi presvedčila Oskara, že si jeho pozornosť užíva. Pomaly jej pustil ústa. Konečne sa mohla normálne nadýchnuť. No nemohla prestať hrať. Aby jej to veril, zaprela samu seba a s veľkou nevôľou chytila do ruky jeho vztýčený nástroj lásky. Keď ho začala hladkať, Oskar túžobne zavzdychal. Hneď si pred ňou na gauči kľakol na kolená a vystrel sa, aby sa načiahol po kondóm.
     Na túto chvíľu Viktória celý čas čakala. Opatrne pokrčila nohy, akoby čakala iba na jeho vniknutie, a len čo bola v dobrej pozícii, celou silou kopla do jeho najcitlivejšieho miesta.
     Oskara sklátilo na zem. V bolesti sa nevládal pohnúť. Viktória schmatla svoju tašku a takmer nahá sa rozbehla z domu.
     Trochu ju zdržalo odomykanie dverí. Našťastie sa stále zvíjal na zemi, takže stačila po chodníku dobehnúť k svojmu autu.
     Práve nasadala, keď sa z dvier vyrútil rozzúrený Oskar. Viktória,  najrýchlejšie ako dokázala, naštartovala a zostal po nej iba zvírený prach na ceste.