Prepletené osudy

4. Pijavica

     Ranné slnko pošteklilo ešte spiacu Viktóriu na tvári. Čoraz teplejšie lúče boli neodbytné, takže jej nezostávalo iné, než rozlepiť oči a vydať sa v ústrety novému dňu.
     Dnes čakal Viktóriu rušný deň v práci. Keďže bol koniec mesiaca, potrebovala dorobiť uzávierky a štatistiky. Po práci sa dohodla na večeru s Maťou a Marcelom. Tú sľúbenú, po služobke.
     Pri predstave, čo všetko musí stihnúť, sa Viktória začala chvatne chystať na odchod z bytu. Rýchla sprcha, raňajky si plánovala dať cestou. Nezabudnúť kľúče, mobil a peňaženku. Mohla vyraziť.
     Vo výťahu skontrolovala svoj zovňajšok. Na to, že dnes zaspala a ráno bolo uponáhľané, vyzerala skutočne dobre.
     Lodičky béžovej farby na vysokom podpätku pôsobili elegantne a v kombinácii so svetlými džínsami s vysokým pásom pekne zvýraznili jej štíhle nohy. Oblečený mala svetlomodrý top s riasením na prsiach a rozšírenými ramienkami. Aby jej v toto aprílové ráno nebolo chladno, zobrala si na seba aj biele sako, jej obľúbený kúsok, ktorý nosila pravidelne už niekoľko rokov. V ruke mala jednu zo svojich väčších kabeliek, do tejto béžovej sa jej toho zmestilo mnoho.
     Viktóriine nežné črty tváre zvýrazňoval jemný mejkap, ktorý jej pleti dodal ďalší jas a sviežosť.  Plavé vlasy mala spletené do voľného vrkoča, ktorý mala prehodený cez plece.
     Len čo vyšla z paneláka, zamierila si to k svojmu autu. Netrvalo dlho a už bola pred budovou, v ktorej pracovala.
     Cestou sa zastavila v bufete. Káva a teplé raňajky sa budú hodiť,už bola celkom hladná.
     Do kancelárie prišla s takmer hodinovým meškaním. Našťastie, počas presunu nikoho nestretla a dúfala, že ju nikto ani nehľadal. Len čo si sadla za stôl, pustila sa do práce. Zatiaľ, čo vytvárala dnešnú prvú tabuľku, jedla svoje raňajky.
     Viktória bola pohrúžená do práce, ani si nevšimla, že niekto vošiel dnu.
     "Máš prísť za Laurou," ozval sa jej za chrbtom mužský hlas. Viktóriou mierne trhlo.
     "Hneď," dodal ešte a počkal, pokým sa ona postavila a vyšla von z dverí.
     Vedela dobre, kam má ísť. Šéfkina kancelária bola na konci chodby. Bola tam už neraz. Napriek tomu jej bol Jakub v pätách.
     Arogantne a neskutočne sebavedomo kráčal tesne za ňou. Pár krokov predtým, ako odbočil za roh, ešte stihol lišiacky pošepnúť: "Nabudúce sa tak nezakrádaj, nerobí to dobrý dojem."
     Viktória premohla nutkanie niečo mu odvrknúť. Radšej sa sústredila na profesionálny výraz, keď zaklopala a vošla do šéfkinej kancelárie.
     "Chcela si ma vidieť," ozvala sa, len čo vošla dnu.
     "Posaď sa, Viktória," povedala Laura a ešte si čosi dokončovala na počítači. O minútku sa už plne venovala Viktórii, zakrývajúcej miernu nervozitu tým, že sa silene usmievala a nenápadne podupkávala nohou.
     "Prepáč, musela som to dokončiť," ospravedlnila sa šéfka a pozrela Viktórii priamo do očí.
     "Pracuješ v našej firme už vyše roka," začala a Viktóriou prešla ďalšia vlna nervozity.
     Toto nevyzeralo dobre. Aspoň si to myslela. Nečakala, že ju budú chcieť vyhodiť. Verila, že sú s ňou spokojní. V hlave už vytvárala najhorší možný scenár, takže takmer prepočula, čo jej Laura hovorila.
     "... a tak som sa ťa rozhodla menovať manažérkou oddelenia," ukončila monológ šéfka, z ktorého Viktória počula iba prvú a poslednú vetu.
     Na sekundu stratila reč. No len čo sa spamätala, s úsmevom a úprimnosťou povedala: "Je to pre mňa česť, budem sa usilovať robiť svoju prácu čo najlepšie. Ďakujem za takúto príležitosť."
     Ešte sa dohodli na upravení pracovnej zmluvy a potom si už len podali ruky a Viktória sa spokojná pobrala späť do svojej kancelárie,  aby dokončila rozrobenú prácu.
     Nestihla prejsť ani polovicu cesty, už sa pri nej "náhodou" objavil Jakub.
     "Dúfam, že ťa veľmi nesfúkla," škodoradosť by sa dala chytiť, tak z neho sršala. Čo ale nečakal bolo, že Viktória zastala. Otočila sa mu čelom a s pokojom Angličana mu len oznámila: "Od dnes som manažérka marketingového oddelenia." Vypla hruď a prekvapeného Jakuba nechala stáť na chodbe.

~

     Tá odporná ženská to snáď nemyslí vážne! Pomyslel si Jakub, len čo mu Viktória na chodbe ukázala chrbát. Och, ako ju len neznášal. Vždy dokonalá, chladná mrcha. Teraz si asi myslí, že je niečo viac! Behalo mu hlavou, kým kráčal schodiskom von z budovy, v ktorej pracoval.
     Práca na finančnom oddelení vyžadovala sústredenosť. Lenže tú stratil pred malou chvíľou, zásluhou tej pijavice, ako Viktóriu nazýval.
     Večne mu pila krv svojou priamočiarosťou. A nie len tým. Bola ľadovo chladná voči jeho lichôtkam - teda aspoň zo začiatku. Keď ho odbíjala každý jeden raz, prestalo ho baviť byť na ňu milý. A tak začal byť nepríjemný.
     Pochvalu vymenil za sarkazmus.
     Prianie dobrého rána za uštipačnú poznámku.
     Už si na to zvykol takým spôsobom, až ho to začalo baviť. Dokonca vyhľadával situácie, aby si do Viktórie mohol rypnúť. Tak to  šlo deň čo deň.
     Z myšlienok ho vytrhol mobil. Hlasné zvonenie neustávalo, takže to zdvihol. Bola to sekretárka jedného riaditeľa, s ktorým mal mať Jakub pracovný obed. Zrušila stretnutie.
     Takže sa mu uvoľnilo doobedie. Začal premýšľať, ako s voľným časom naloží. V tom mu niečo napadlo. Vybral telefón a štíhlymi dlhými prstami vyťukal správu. Bez váhania ju odoslal.

~

Deň jej ubehol rýchlo. Popri dokončovaní pracovných povinností stihla napísať mame a Mati. Musela sa o tú správu podeliť. Nevydržala čakať do neskorého popoludnia, preto im písala hneď, ako sa jej dalo.
     Prvá Viktórii odpísala mama.

     Vedela som, že to dokážeš. Som na Teba hrdá.

     O niekoľko minút prišla odpoveď od Martiny.

     Gratulujem! Večer to oslávime. Neopováž sa prísť autom! Už sa teším <3

     Hneď po práci sa odviezla domov, aby sa prezliekla a prichystala na večer, ktorý určite nebude nudný.
    Pracovný outfit vymenila za pohodlné úpletové sivé midi šaty a lodičky nahradila teniskami.
     Doma sa dlho nezdržiavala. O pol hodinu mala byť v reštaurácii,  ktorú vybrala na túto príležitosť.

     Maťa a Marcel už boli tam, keď Viktória vošla do neveľkej, no útulnej reštaurácie. Oslava mohla začať.
     Po dobrom jedle si ešte chvíľu posedeli pri pohári vína a potom išli do "živšieho" lokálu.
     Všetci traja boli v skvelej nálade. Presúvali sa pešo, keďže boli v centre mesta a nechcelo sa im utrácať za odvoz. Cestou sa smiali a zabávali na všemožných veciach.
     Keď o niekoľko minút vošli do obľúbeného pubu, hneď z príchodu si objednali fľašu vína a následne sa odobrali k jednému zo stolov obďaleč, aby mali aspoň malé súkromie.
     Na pretras prišli témy snáď z každej oblasti života. Nechýbal ani tanec, Viktória s Maťou sprisahanecky žmurkli jedna na druhú a začali zvodne krúžiť tanečnými pohybmi okolo Marcela.
     On si však všímal iba jedinú z prítomných tanečníc, takže si od Viktórie zaslúžil súhlasný úsmev, ktorý on však nemohol vidieť.
     Pokým Maťa s Marcelom tancovali, ona sa rozhodla ísť zobrať ďalšiu fľašu. Postavila sa k baru a len čo dostala, po čo prišla, otočila sa na odchod.
     V nepozornosti však do niekoho vrazila. Takmer sa obliala vínom. Zdvihla pohľad, aby sa dotyčnej osobe ospravedlnila, keď zbadala tvár, ktorú tu nečakala ani v najhoršom sne.
     Vytreštila oči na vysokého, statného muža s hnedými, mierne rozstrapatenými vlasmi a nezabudnuteľným uhrančivým pohľadom.
     "Jakub?!"