Mladá Francesca sa pretĺkava životom s malým Pietrom bez akejkoľvek rodiny. Ostala sama. Život jej však do cesty vpletie mladého jazdca Formuly 1 Charlesa Leclerca. Francesca avšak netuší nič o svete F1, netuší, že vôbec motošport existuje a Charles...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Zlatko, ja naozaj neviem, kedy sa vráti Charles." ťažko si povzdychla Francesca, keď sa je Pietro pýtal tú istú vetu už niekoľký krát za týždeň.
„Zabudol na nás?" smutne sa pozrel na svoju staršiu sestru.
„Určite nie. Charles má toho len veľa v práci." pohladila ho po líci a pokúsila sa o úsmev. Veľmi ju trápilo vidieť Pietra takto smutného. No trápilo ju aj to, že Charlesa už nevidela skoro mesiac. Písali si veľmi zriedka. Mohol za to časový posun, v ktorom sa obaja ocitli. Nechcela si to priznať, no Charles jej veľmi chýbal. Chýbali jej jeho objatia, jeho vôňa či jeho smiech. Tak veľmi si naňho zvykla vo svojom živote, že bolo naňho len ťažko zabudnúť. Pietro si len nahlas povzdychol a vrátil sa k svojím omaľovánkam. Francesca sa smutne pousmiala. Pohladila ho po vlasoch a prešla ku kuchynskej linke. Neostávalo jej nič iné ako Pietrovi spraviť jeho obľúbené raviolli. To bola jediná vec, ktorá ho dokázala potešiť.
„Spravila som tvoje obľúbené raviolli." s úsmevom prešla k Pietrovi a podala mu tanier plný cestovín.
„Splavila si to len pleto, že som smutný." zamumlal si popod nos ale tanier si od nej zobral a posadil sa na zem. Oboch ich vyrušilo klopanie na dvere. Pietro sa pozrel na Francescu a bez mihnutia oka sa rozbehol ku dverám.
„Chaaaaa!" ozval sa krik Pietra. Francesca pocítila v tele zvláštne teplo. Rýchlo sa postavila a prešla za Pietrom. Pri pohľade na Charlesa sa neubránila úsmevu. Širokému úsmevu.
„Pozli!! Cha mi doniesol nové omaľovánky. Môžem ísť do izby?!" poskakoval okolo nej Pietro načo sa Fran krátko zasmiala. Udivovalo ju ako sa dokázal tešiť z obyčajných omaľovániek.
„Bež." postrapatila mu vlasy a následne pohľad presunula na Charlesa. Charles za sebou zavrel dvere a zdvihol pohľad k Francesce.
„Ahoj." nakoniec vydýchol. Francesca bez slova prešla k nemu a objala ho okolo pásu. Sama bola prekvapená jej činmi ale pri Charlesovi jej rozum prestal zdravo fungovať. Charles sa krátko zasmiala a nakoniec ruky obtočil okolo jej útleho tela. Hlavu si zaboril do jej vlasov a zhlboka sa nadýchol.
„Ahoj." nakoniec šepla aj ona a po chvíli sa od neho odtiahla. Prezrela si jeho tvár, za ten mesiac sa zmenil. Nevedela či to robilo jeho mierne strnisko na tvári alebo jeho husté vlasy, ktoré neboli strihané už nejaký ten čas. Mala chuť do nich vpliesť svoje ruky a hrať sa s nimi.
„Niečo pre teba mám." podal jej čiernu zamatovú krabičku. Fran sa naňho krátko pozrela a opatrne si krabičku zobrala do rúk.
„Prečo si robíš starosti?"
„Pretože môžem a chcem." doširoka sa usmial a mykol pleciami. Francesca si len povzdychla a opatrne otvorila krabičku. V nej sa nachádzalo nádherné čierne snežítko. „Všimol som si, že v izbe ich máš zopár poukladaných na poličke z rôznych kútov sveta." Fracnesca prešla prstom po názve mesta a pousmiala sa.
