Power of Mate

27. Crack

***

Keď celý deň trávite s rodinou, čas vám ubieha rýchlejšie. Obed aj večera sú rýchlejšie. Pozeranie rozprávok, prechádzka okolo hradu aj obdivovanie Mayinho náčrtu snehovej vločky sú rýchlejšie. Preto sa nedivím, keď zistím, že je už osem hodín večer.

,,Tak ja už pôjdem!" vyhlásim napokon. 

,,Prídeš aj zajtra?" opýta sa rýchlo Maya. 

,,Samozrejme," prikývnem. Letmo ju objímem, pozdravím babku a dedka, vyjdem z ich izby a zatvorím za sebou dvere.

Usmejem sa. Konečne tu mám domov! Škoda, že si s Lukom musíme spraviť krátky výlet na Aljašku.

Začnem kráčať po chodbách a po schodoch. Kedže takúto dobu sa vlci už chystajú spať, stretnem len asi troch členov svorky. Pozdravím ich s úsmevom, no oni sklonia hlavy a zamumlú: ,,Dobrý večer, Luna."

Na tie formality som si ešte nezvykla.

V mojej a Lukovej najvyššej veži stretnem len strážcov. Celkovo ich napočítam piatich, posledného pred dverami spálne. Letmo ho pozdravím a vojdem dnu.

Luke sa ešte nedostavil. Páni! Musí mať teraz veľa práce! A tak sa rozhodnem pre kúpeľňu - osprchujem sa a umyjem si zuby. S pyžamom oblečeným na sebe (čo je v podstate opäť len Lukovo rozťahané tričko a kraťasy) si napokon ľahnem pod perinu.

Spokojná s dnešným dňom čakám na Luka. Zaspím však skôr, než príde.

***

Prebudím sa na nepríjemné pulzovanie krvi v pravej ruke. Zodvihnem chrbát a posadím sa, žmúriac unavené oči na Znamienko Duší. Štípe ma.

,,Čo sa deje, mon amour?" opýta sa Luke s napoly spiacim hlasom. 

Namiesto odpovede si pevne oblapím zápästie, snažiac sa znížiť bolesť. Znamienko ma totiž opäť štípe. Pevne zovriem očné viečka k sebe a snažím sa sústrediť na Lukovu utešujúcu ruku, ktorou ma začne hladiť po chrbte.

Luke mi niečo povie, ale ja ho prepočujem. Otvorím oči, ale pohľad sa mi rozmaže. Napokon sa mi celý svet zrúti.

***

Omdlela som je prvé čo mi zíde na um, keď sa prebudím. Opäť. Opäť keď sa mi znamienko zmenilo.

Otvorím oči a v miestnosti nájdem okrem Luka aj babku. Nevenujem jej však ani pohľad, zrak okamžite zameriam na svoje zápästie. Ruku dokonca nadvihnem pred seba, aby som lepšie videla.

Trhlina. Lepším slovom sa to nedá opísať. Len ako malá trhlina v pigmente, ktorá kreslí čiaru kolmú na meč. Akoby podčiarkovala prsty - lenže ležala bližšie pri zápästí.

Nadvihnem hlavu a vyhľadám Luka. Ten si ma už dávno premeriava ustráchaným pohľadom. Zľava prejde popri posteli a sadne si vedľa mňa. Rukou si ma pomaly privinie bližšie k jeho telu, akoby som sa mohla rozpadnúť.

Akoby som každú chvíľu mohla opäť omdlieť.

Priloží svoje pravé zápästie k môjmu, aby sme opäť mohli skontrolovať rozdiely. Oči zameriam na jeho trhlinu - je totiž menšia a hrubšia. Moja je zas dlhšia a síce je taktiež hrubá, nie tak veľmi ako Lukova.

Babka taktiež prejde popri posteli, aby sa na to mohla spoza Luka pozrieť. Keď jej venujem pohľad, v tvári jej zbadám zmätok. ,,Je to normálne?" opýtam sa jej. 

,,Nie."

,,A je to nebezpečné?"

,,Neviem," vzdychne si.

Taktiež zostanem znepokojená, a tak si hlavu opriem o Lukovo plece. Znervózniem. Asi som si to doteraz nepripúšťala, ale teraz mi to napadne: Čo ak kvôli tomu zomrieme? Čo ak nás chce Bohyňa Mesiaca naozaj rozdeliť? A čo ak je to len nápoveda, ktorá nám hovorí, akého máme nepriateľa? 

Strach v mojej tvári si naozaj nejde nevšimnúť. Luke však ostane pokojný. Obráti sa na babku: ,,Čo si o tom myslíte, Isabella?" Jeho hlas mi prezradí, že sa jej nepýta ako mojej babky, ale ako lekárky. 

Tak preto ju sem aj zavolal! Lebo je liečiteľka!

,,Podľa mňa je to odkaz. Viete, Alfa, každé Znamienko Duší niečo znamená. Aha." Pozriem sa na ňu kútikom oka a zbadám, ako Lukovi ukáže svoje znamienko. ,,Ja tu mám roztvorenú dlaň, znázorňujúcu mier. Bohyňa Mesiaca mi ju dala preto, lebo moji predkovia boli udržiavatelia mieru. Ja jediná som sa stala liečiteľkou a moje znamienko je ako odkaz, aby som na mier nezabúdala. Chápete?"

Luke prikývne. ,,Takže Znamienko Duší niečo znázorňuje."

,,Presne tak."

,,A nám sa mení preto, lebo nám Bohyňa Mesiaca chce niečo odkázať," doplní. Hlas ma plný porozumenia, ďalšiu otázku sa však spýta nechápavo: ,,Prečo ma však tá zmena znamienka vôbec nebolí? Haven tu odpadáva, ale ja to ani len necítim!"

Je nahnevaný. Poznám ho už natoľko, že som si istá, že sa hnevá na Bohyňu Mesiaca. Tú štipľavú bolesť, ktorú cítim, by si totiž so mnou bez zaváhania vymenil. Chápem ho. Vidieť svoju spriaznenú dušu v bolestiach musí byť naozaj hrozné!

,,Neviem," vzdychne si babka. 

,,A čo tá Harmónia?" zapojím sa do rozhovoru. ,,Tá by to mala vedieť, že?"

,,Pravdepodobne," odpovie babka.

,,Kto ja Harmónia?" opýta sa Luke.

,,Je to liečiteľka, ktorá býva na Aljaške. Je najstaršia a najskúsenejšia z nás. Vyliečila už toľko nevšedných vlčích chorôb, až sa o nej začalo vravieť, že spolupracuje s Bohyňou Mesiaca."

,,Musíme sa s ňou stretnúť!" vyhlási Luke. ,,Jude!" zvolá.

Jude nakukne spoza dverí. ,,Áno, Alfa?"

,,Zvolaj stretnutie bojovníkov. Musíme vyslať piatich na Aljašku, aby sem priviezli liečiteľku Harmóniu!"

,,Nie!" zvolá babka, než stihne Jude zatvoriť dvere. Všetci traja jej venujeme pohľad. ,,Nemôžete ju sem dovliecť! Bude vystrašená!"

,,Noa?" zavrčí Luke. ,,Nechcem Harmóniu zabiť, ani mučiť! Chcem len, aby mi povedala, čo sa s nami deje a aby zmiernila Haven bolesť! Vy snáď nechcete, aby vaša vnučka neodpadávala každý jeden deň?!"

,,Samozrejme, že nechcem, Alfa," povie rýchlo babka, zaskočená Lukovým výbuchom. ,,Lenže Harmónia je tristoročná starenka. Už dávno prekročila našu vekovú hranicu. Ak ju len trochu vystrašíte, môže zomrieť - potom nám už nepomôže nikto." 

Tento argument na Luka zapôsobí. Prameň jeho hnevu zmizne a on sa upokojí. ,,Čo máme teda robiť?"

,,Musíte ísť za Harmóniou osobne, Alfa."

,,Nemôžem tu len tak nechať svorku nechránenú!" namietne.

,,Jude sa o ňu postará. Vlci ho tu predsa rešpektujú," vyhlásim. ,,Však Jude?"

,,Samozrejme," prikývne. ,,Veď preto som Beta."

Všetci namieria pohľad na Luka a čakajú ako zareaguje. Vidím mu na tvári, že nie je spokojný. Na jednej strane nechce opustiť svorku, kvôli výprave, ktorá môže byť úplne zbytočná. Na druhú stranu sa nechce pozerať ako budem zakaždým odpadávať a mračiť sa v bolestiach, keď existuje niekto, kto by to možno vedel zastaviť. Je to Alfa verzus Luke.

,,Odchádzame skoro ráno," rozhodne napokon. Vôbec ma to neprekvapí.

[Časť sekám tu, pretože sa mi ten koniec páči :3 Okrem toho, časť som sľúbila venovať spolužiakovi s wattpad menom @Miro000 a chcem to spraviť skôr než na to zabudnem :'D
Takže, Miro, uži si túto časť, je len pre teba, už ti nemusím nič platiť :'D Dúfam, že sa ti táto kapitola páčila! Kaď sa stanem slávnou, môžeš hovoriť, že som nejaké svoje dielo venovala aj tebe :'D Teda, dúfam, že to neznie príliš sebavedomo... ale vy viete jak to myslím ;)]