Kráľovná dažďa✔️

Astrid

Zobudila som sa na zvonenie budíka. Už vtedy som som tušila, že to bude najhorší deň môjho života. I keď ten je pre mňa každý deň. Len ráno vstanem, nejak sa pretĺkam školou a potom idem domov. Okrem utorka a štvrtka. Vtedy chodím plávať. To je to jedinné, prečo žijem. Zmysel môjho života.
Teda aspoň bol. Ale nepredbiehajme.

Obliekla som si čierne rifle, čierne tričko, čiernu mikinu a svoje čierne vlasy som si len jemne rozčesala a nechala voľne. A vtedy som ich chytila rukou.

,,Au !" Akoby som dostala elektrošok. Kde sa to v mojich vlasoch berie ?
Nakreslila som si čierne linky a po schodoch som zbehla na chodbu. Obula som si čierne conversy a s čiernym batohom na chrbte som sa čo najskôr vytratila. Mala som totiž taký pocit, že ak niekoho stretnem, spôsobím nejakú živelnú pohromu.

Od domu ku škole som to mala takých desať minút. Dúfala som, že nikoho nestretnem a dnes sa mi to aj podarilo. Až ku školskej bráne som sa dostala bez problémov. A bola som mylne presvedčená, že to najhoršie mám za sebou.

Po preplnenej chodbe som nenápadne prešla ku svojej skrinke, vyberala som si veci a rovnako nenápadne som šla na hodinu. Všetko prebiehalo normálne až po siedmu - chémiu.

Sadla som si do lavice sama. Prihodilo sa mi to najhoršie; za mňa sa usadila trojica - Ella, Hanah a Livia.

Už keď si Livia prehrabla tie svoje nafarbené blond vlasy, mala som z toho zlý pocit.

Vytiahla som si z tašky učebnicu a zošit a vtedy sa nadomnou sklonil Tomas. Obyčajný strednepopulárny chalan, ktorý zhodou okolností chodí so mnou na plávanie. Nič viac v tom nehľadám, no on očividne áno.

,,Môžem si prisadnúť ?"
Hodila som naňho mimoriadne temný pohľad ale prikývla som.

Sadol si vedľa mňa a začal trepať niečo ohľadom toho, že sa teší na plávanie a stále nechápe, ako to, že som rýchlejšia ako on. Len som prikyvovala a potom prišla do triedy učiteľka. Nadiktovala nám poznámky a niečo sme si vysvetlili.
Potom sme mali spraviť určitý pokus.

Robila som ho samozrejme s Tomasom, veď ako inak. Učiteľka nás ešte upozornila, že tá kyselina sa nesmie dostať do styku so vzduchom, lebo to vybuchne.
Vedľa mňa bola skrinka s potrebami na takéto veci a keď si ostatní zobrali, čo potrebovali, šla som aj ja.

Všetko prebiehalo normálne, pokus som viac mejnej viedla ja. Keď som však samozrejme vzala do ruky tú konkrétnu kyselinu, stalo sa hneď naraz viacero vecí.

Livia sa prehnala okolo a ,,veľmi nenápadbe do mňa vrazila. V ďalšej sekunde sa kyselina vyliala na stôl a polka lavice mi obhorela.
Našťastie Liv pribehla s hasiacim prístrojom vo chvíli, keď sa učiteľka vrátila s kávou v ruke.

Zamrzla na mieste. Keď sa spamätala spýtala sa, čo sa tu stalo.

,,Astrid to vyliala, pani učiteľka. Ale už som to uhasila," ozvala sa Livia.

Učiteľka presunula celú pozornosť na mňa.

,,Okamžite vypadni z tejto triedy !! Máš neospravedlnenú hodinu a už ťa tu nechcem vidieť !!"

Samozrejme, nikto sa ma nezastal. Vstala som a vzala som si veci. Vtedy sa stalo niečo neočakávané.

,,Nebola to jej chyba," povedal Tomas.
,,Liv do nej vrazila a ....."
No učiteľka sa nedala : ,,Vidím tu obhorenú lavicu a kto tam sedí ? Musíte za svoje činy niesť následky. A teraz vypadni aj ty."

Obaja sme teda zmizli a lenčo sa za nami zavreli dvere ozvala som sa :

,,Nemal si ma brániť...." Začal protestovať : ,,Ale, veď..."

Zastavila som sa a vzala som si veci zo skrinky.

,,Niaké ale. Už to nikdy nerob."

Zabuchla som skrinku a rozbehla som sa preč.

******
Celou cestou na plávanie som bežala a úspešne som sa mu vyhla.
V šatni som sa rýchlo prezliekla a veci som si hodila do skrinky.

Osprchovala som sa a prešla som k bazénom.

Vedľa toho najväčšieho už stála časť mojej skupiny. Všetci vrátane Tomasa viedli nezávezné konverzácie medzi sebou. Ja som bola z toho vylúčená.
Ale len tu mi to bolo jedno.
Keď prišiel tréner, všetci stíchli.

,,Takže pred desiatimi minútami sme mali začať a ikeď ešte tu stále nie sme všetci aj tak začneme."

Dnes sme mali trénovať skoky do vody.
Po Tomasovi som sa na okraj postavila ja.
Nemohla som nevidieť Sophie a Annu, ktoré si medzi sebou niečo hovorili a smiali sa na mne. Tomas bol zas v druhej trojici. Všetci sa podivne uškŕňali a vo mne to už vrelo. Akoby sa všetky tie veci dnes ešte zhoršili.
Spomenula som si na všetky tie roky, kedy som bola najlepšia v triede a i tak ma ohovárali.
Na to, ako som milovala plávanie (a oni to vedeli), bola som najlepšia a i tak ma ohovárali. Nikdy som neprišla na to prečo a teraz to vo mne vrelo. Priam som cítila tú statickú elektrinu
vo svojich vlasoch a na pokožke.

Keď som skočila do vody udialo sa niečo ako veľký výbuch, skrat, vypadli poistky.
Bola tam tma ako v hrobe no ja som videla každý detail.
Videla som záblesk v ich očiach, keď do nich narazilo niekoľkotisíc voltov a keď ich telá len ochabnuto plávali na hladine. Vo chvíli keď sa o mňa obtrelo Tomasove telo a skúsila som mu pulz, všetko mi to došlo. Čo najrýchlejšie som vyplávala von a vyliezla som z bazéna. Upaľovala som von, v šatni som na seba hodila oblečenie a bežala som domov.

Cestou som si to v hlave ešte raz prešla. Zabila som desať ľudí. Vrátane trenéra. No v skutočnosti ich zabila elektrina. Ktorá prúdila zo mňa. Bože, ja som zabila desať ľudí.

Otvorila som dvere domu a bolo mi jasné, že tam nikto nie je. Na pokraji nervového zrútenia som si potrebné veci zbalila do batoha. Zobrala som si svoje životné úspory a vypadla som z domu. Pre istotu som tam nechala list s ospravedlnením. Nevedela som, čo mám robiť, výrilo vo mne desať pocitov naraz.

Vybehla som na ulicu, metrom som sa dostala preč z mesta. Potom som šla striedavo vlakom, autobusom a vlastnými nohami. Mobil som si nevzala, aby ma nemali ako vystopovať.

Potom, keď sa na mňa o štyri štáty ďalej jeden muž dosť zvláštne pozrel som usúdila, že sa musím skryť do lesa. Po mojom hroznom čine som si ani nič iné nezaslúžila.

Lenže tie lesy boli obrovské. Putovala som cez zimu, no prežila som. Došlo mi jedlo a prežila som. Nakoniec som sa musela najesť z ulovených zvierat. To už som na tom bola dosť zle, keď som prekročila hranicu horiacich lesov. Tak som to nazvala.
Oni doslova horeli. Myslela som si, že mám halucinácie. Keď som po čase prišla k jazeru, uvidela som za ním opäť zamrznuté lesy.

A obrovskú skalu. Napadlo mi, že to by mohol byť dobrý nápad na ukončenie môjho života.

Rozbehla som sa tam. Podarilo sa mi vyšplhať hore a vtedy som pocítila tú silu. Silu, ktorá mi patrila, bola len moja.

Sila blesku. Stačí počkať, kým príde búrka a opäť to pocítim. Možno konečne prídem na to, čo sa vo mne odohráva a o čo tu ide. Raz som to už totiž cítila.
Keď som blúdila v lese, podarilo sa mi zabiť vlka pomocou blesku. Cítila som sa pri tom ohromne mocne a dôležito. Prvýkrát za život.
Tak som si tam sadla a čakala som. Vo vzduchu bolo ešte cítiť búrku. Musela sa odohrať nedávno.
Keď som si už začínala myslieť, že sa nič nestane, zrazu sa to začalo.
Z ničoho nič sa obloha zatiahla, všetko potemnelo a z tmavých oblakov sa začali liať kvapky vody.

Voda takmer uhasila ohnivé lesy a potom som si na ich okraji všimla postavu. Dlhé hnedé vlasy a cítila som z nej takú ohromnú silu, až sa mi zatočila hlava. A vtedy, akoby ma viedol pradávny inštinkt mi z ruky vystrelil blesk. Rovno na ňu.

Videla som len ako sa zosunula na zem a prepadol ma pocit, že som opäť spravila niečo strašné, nenapraviteľné a klesla som na kolená.