„Strašne mi tŕpne pravá ruka."
„Hm?" ja som vlastne už napoly spala, keď sa Ryan ozval. Nemala som to srdce nechať ho tu na noc samého, čiže som sa len skočila domov prezliecť a hneď som aj upaľovala späť. Ani včera mu nebolo celý deň potom dobre, dnes ráno rovnako, čiže som veľmi ani nemala na výber. Musela som si byť istá, že ak by sa niečo nedajbože stalo, nebude tu sám. A nie, ani v škole som dnes nebola. Zase.
„Grace ja už nevládzem."
„Ja viem, ale nemám ti ako pomôcť." absolútne som nemala ani poňatia, čo by som mala urobiť, aby mu bolo aspoň trocha lepšie. Bola som si istá, že lieky si vzal, ale nič moc asi nepomáhali. Škoda len, že som nedokázala z neho dostať, čo mu vlastne je. Jasné, že to ani pre neho nemohla byť príjemná téma, pre mňa by to asi bolo dobré, ak by som vedela.
„Nechápem načo si vôbec tu."
„Lebo sa ťa bojím nechať samého. To je hádam dostatočný dôvod."
„Aj doteraz som bol sám." tak doteraz mi to bolo vlastne jedno, lebo som nemala ani poňatia, že niekto ako on existuje. Chvíľami mi to prišlo aj ľúto, lebo tento čas strávený tu s ním bol na nezaplatenie. Ešte v živote som sa hádam necítila tak uvoľnene, ale vystresovane zároveň.
„Ale odteraz byť nemusíš. Spolu to zvládneme."
„Hej," prisvedčil potichu, pomaly sa prevalil na ľavý bok a pre mňa úplne nečakane ma objal. V prvej chvíli mi aj napadlo aby som sa odtiahla a trocha sa posunula, ale v konečnom dôsledku som to ani urobiť nechcela. Radšej som sa teda posunula bližšie k nemu a čelom sa mu oprela o hruď.
„Som vlastne rád, že na mňa dávaš pozor. Ďakujem."
„Za málo," odpovedala som potichu, no to som už musela premáhať slzy. Neviem prečo, ale zrazu som mala pocit, že ak sa riadne nevyplačem, zadusím sa od vlastných zadržiavaných sĺz. Neplánovala som toto. Nikdy som neplánovala skončiť s ním v jednej posteli s myšlienkou, že umiera a čoskoro bude tomuto celému koniec. Nikdy v živote.
