„To ti ako napadlo?"
„Len tak. Aby sme zas nemali pochmúrny večer," odpovedal Ryan, ale ja som ešte ani napriek tomu nedokázala dostať svoju myseľ na lepšie cesty. Od včera to bolo so mnou vlastne rovnaké. Sotva sme spolu hovorili, ale zas dala som sa nahovoriť na jeho dnešný plán. Ani neviem prečo, ale proste napustil vaňu veľmi príjemne teplou vodou, dal do nej kopu peny, po podlahe rozložil zapálené sviečky a...tak sme vlastne aj skončili. Sediac jeden oproti druhému, zatiaľ čo minimálne ja som sa tvárila, akoby mal dnes svet definitívne skončiť.
„Mrzí ma, že som takáto, ale proste...nemám silu sa teraz usmiať. Vážim si však čo si urobil."
„Urobil som to práve preto, aby si sa usmiala." trocha peny som si nabrala na dlaň a chvíľu na ňu len tak bez slov hľadela. Nie z nejakého konkrétneho dôvodu, ale bolo to lepšie, než by som mala niečo hovoriť.
Chvíľami mi prišlo, že by bolo možno aj lepšie, ak by som ho nikdy nespoznala. Toto som v živote nepotrebovala. Chcela som konečne zažiť nejaké to šťastie a nie sa psychicky dostať ešte nižšie, než som bola. A to som radšej ani nechcela myslieť na to čo bude, ak on naozaj zomrie. Hej, bolo mu včera aj dnes pomerne dobre, ale nebrala som to ako niečo prevratné. Bolo mi jasné, že je to možno naposledy, čo ho takto vidím. Sám povedal, že má asi tak mesiac a ten nám pomaly aj vyprší.
„Mám asi vážny problém."
„Aký?"
„Myslím...myslím, že som sa zaľúbila," povedala som napokon potichu a sfúkla si penu z dlane. Tak! A je to vonku.
Na Ryana som sa radšej ani nechcela pozrieť. Až moc som sa bála, ako by to mohlo dopadnúť. Ja som mu to vlastne ani neplánovala povedať, ale už nemôžem takto ďalej. Ak by som to držala v sebe, len by to bolelo. Aj keď...takto to bude bolieť asi o dosť viac. Predsa len...ja neviem. Nič proste nechápem a bola by som možno aj radšej, ak by som teraz bola niekde úplne inde. Takto som len mala pocit, akoby mi pri každom jednom jeho slove pukalo srdce ma milióny maličkých kúsočkov.
