„Len si skočím po pár vecí a som späť hej? Číslo som ti dala, čiže ak by ti niečo bolo pokojne volaj."
„Budem v pohode. Dnes sa cítim lepšie." hej, bola to pravda, ale neodchádzalo sa mi ľahko ani tak. Plánovala som sa vrátiť rýchlo, ale aj tak. Život vie byť sviňa a ja by som si asi neodpustila, ak by sa mu teraz niečo stalo. Hlavne nie po včerajšku. Tá pusa...Pane na nebi. Bola síce moja prvá, ale pochybujem, že ešte niekedy zažijem krajšiu. Bola absolútne nečakaná a to bolo na nej asi aj to najkrajšie. V tej chvíli som sa proste cítila ako na samom vrchole sveta. Akoby sa už nikdy ani nemalo nič zlé stať.
„Aj tak sa budem ponáhľať."
„Protirečiť ti nechcem, lebo v tvojej spoločnosti mi je lepšie." ešte skôr, akoby som naozaj odišla som sa vrátila k posteli kde si posedával aj s gitarou v ruke a mala v pláne mu dať pusu. Bolo príjemné počúvať ako si na gitare len tak brnkal, aj keď vlastne nehral nič konkrétne. Bože ja by som tu s ním dokázala byť hádam aj do konca života.
„Tak zatiaľ."
„Ahoj," povedal pomerne veselo, gitaru nechal na chvíľu tak a ja som si pusu naozaj aj vyslúžila. Nežne ma pri nej pohladil po líci, až som si nemohla následne odpustiť ani úsmev. Nechcela som preč. Už nikdy.
Domov som samozrejme šla čo najrýchlejšie, ale nečakala som, že by sa o mňa aj niekto zaujímal. Mama mi len kývla hlavou keď ma uvidela na chodbe a ja som urobila vlastne to isté. Nepadlo však ani slovo. Nič o tom kde som bola, alebo s kým. Mala som vlastne aj pocit, že sa rozplačem, ale zvládla som to aj bez toho.
Radšej som si v izbe rýchlo nahádzala do tašky nejaké oblečenie, vzala si knihy na zajtra do školy, okuliare ak by som potrebovala niečo v diaľke vidieť a bolo. Rýchlo som sa ešte osprchovala, lebo ráno sa mi nechcelo a mohlo sa vlastne aj ísť späť. Ryan sa neozval, takže je asi v pohode. A to ma len tešilo. Pre istotu som si vzala so sebou aj nejaké čisté papiere so zásuvky v stole, aby som nemusela stále trhať nejaké zo zošitov. Hej, včera večer sme moje kresby pre neho polepili na stenu ktorá bola nad posteľou. Takže som ešte plánovala nejaké pridať.
„Zas sa nechystáš spať doma?"
„Nie. O pár dní sa zastavím."
„Fajn," odpovedal otec, ale to som mala už serióznu chuť ísť k nemu a niečo veľmi škaredé mu povedať. Tak fajn? Práve som mu len tak povedala, že niekoľko dní nebude doma a on povie toto? Mama dokonca nič?
Možno preto som aj v samom hneve tresla dverami, až sa podľa mňa zachceli ešte aj sklá na oknách. Ja neviem čo si o sebe oni myslia, ale že v pohode to v hlave určite nemajú. Ich netrápi kde som a čo robím. Naozaj nie. Viete občas...občas som si myslela, že si to len nahováram a rodičov to zaujíma, ale zjavne ani prinajmenšom. Nemajú záujem ako o mňa, tak ani o to čo sa v mojom živote deje. Im by vlastne ani nevadilo, ak by som umrela.
