You are so beautiful

43.

Niekto ma chytil okolo pásu. Kto asi...
Prudko som vstala a obrátila som sa.
"Ehm, Lukáš, ahoj.." zamrmlala som.
"Ahoj zlato. Čo si si odsadla?" spýtal sa, približoval sa k mojím perám ale ja som sa uhla.
"Niečo sa deje?" nervózne sa opýtal Lukáš.
"Ehm, hej..." odpovedala som pravdivo.
"Čo je?" spýtal sa.
"Poď na chodbu." navrhla som mu. Na chodbe som ho posledný krát obajala.
"Lukáš...musím ti niečo povedať.." zamrmlala som, keď som sa od neho odtiahla.
"Zlato, nestresuj." povedal a objal ma, no ja som sa odtiahla. Jedno objatie stačí..
Musím hovoriť k veci.
"Je......koniec." povedala som a uprela som pohľad do zeme. Kútikom oka som však sledovala Lukáša. Prekvapene na mňa zazrel, no potom sa mu úsmev skryvil do sklamanej grimasy.
"Mia, to už prečo... Čo som urobil zle? Napravím to!" povedal. Som hrozná! Chúďa chalan... Nedokázala som sa mu ani pozrieť do očí.
"Chyba nie je v tebe...Chyba je vo mne. Prepáč.." bože, to prepáč znie hrozne. Radšej som to nemusela hovoriť. Prepáč..Pche.
"Čo..čo sa stalo?" spýtal sa ticho Lukáš a oprel sa o stenu..
"Zaľúbila som sa..."
"Len nie do mňa však?"
"Áno... Mrzí ma to.. Ale srdcu nerozká-"
"Si úplne taká istá ako ostatné! Šľapka! Využila si ma iba a ja som ti naletel!"
"Lukáš, tak nehovor." povedala som a spomenula som si, že to isté mi hovoril aj Paťo..
"A prečo, vadí ti pravda?!" oboril sa na mňa celý červený v tvári. Našťastie zazvonilo a ja som sa ponáhľala na svoje nové miesto. Ja viem, zbabelo som utiekla, ale...asi som fakt zbabelec.

Celý čas v škole som registrovala Lukášov sklamano-nahnevaný pohľad. Je mi to tak ľúto..Je mi HO ľúto.. Ale popravde, neľúbila som ho.. Neviem, čo som si myslela, keď som si s ním začala. Bola som riadne hlúpa...
Po škole moju zlú náladu vystriedala radosť, keďže ma mal prísť čakať Adam. Rýchlo som vybehla von a naozaj ma tam už čakal. Stál opretý o stenu, nasadené mal slnečné okuliare a vyzeral úplne úžasne. Všimlo si to však viac báb, zvodne naňho pokukovali a žmurkali. Rozbehla som sa k nemu a objala som ho. Nechápala som, ako som mohla vydržať sedem hodín v škole bez neho. To je toľko času. Odfláknutého času! Niektoré z báb na mňa nenávistne pozreli, ale bolo mi to jedno. Myslím, že nemusím písať, ako dlho sme tam ešte postávali a bozkávali sme sa.
"K*rva. Pobehlica." zasmial sa niekto za mojím chrbtom a ja som sa zdesene pozrela na Adama. Ten zaťal päste a videla som na ňom, aký bol nahnevaný. Otočila som sa a tam stál Lukáš. Mohla som si to myslieť. Keby vedel, ako ma to mrzí.. Ale prezývka pobehlica ma fakticky raní.
"Ešte raz jej tak povieš a rozbijem ti hubu!" zavrčal Adam a pohľadom prebodával Lukáša. Prosím, len nech sa nebijú..
"Prosím ťa, aj teba o chvíľu odkopne. Je to pobehlica.. Priznajte si to! Necitlivka!" povedal a mne sa nahrnuli slzy do očí.
"Mám toho dosť!" povedal Adam a pristúpil k Lukášovi. Chytil ma za plecia a posunul ma ďalej. Chcela som ho zastaviť - fakt som nechcela, aby mal problém, ublížil si alebo ublížil niekomu inému. Ale nestihla som.
"Adam.." chrapľavým hlasom som povedala. Oči som mala zahmlené slzami a silou mocou som žmurkala. Všetci žiaci, ktorý boli von sa okolo nás zbehli a pozerali na oboch chalanov.
Lukáš sa ani nenazdal a Adam mu dal päsťovku. Preľaknuto som odskočila. Lukáš sa však nahnevane otočil, spamätal sa a Adamovi dal podpásovku. Na to som už zvýskla. Adam nasucho prehltol, ale pozbieral sa a začali sa biť. Márne som zakričala nech prestanú. Zacítila som na líci slzu. A ďalšiu. Bezradne som pozrela na mojich spolužiakov, ktorý natešene povzbudzovali. Môj pohľad si všimol Tomáš, celkom pohodový chalan. Niečo pošepkal ostatným a spoločne Lukáša a Adama od seba odtiahli. Lukáš kríval a Adamovi krvácala pera. Bože, ako som to mohla dopustiť?! Ostatný pomaly odchádzali a ja som rýchlo Tomášovi poďakovala. Lukáš nahnevane odkrýval a ja som sa schúlila do náručia Adamovi. Avšak iba na chvíľu, trvala som totiž na tom, aby išiel so mnou domov a ošetril si peru.

Došli sme ku mne. Kým som v lekárničke hľadala niečo, čo by som mohla použiť, rozprávala som:
"Adam, nemal si sa kvôli mne pobiť.."
"Však ťa nazval pobehlicou! Samozrejme ňou nie si! Nemohol som to nechať len tak!" povedal ešte stále rozzúrený Adam.
"Ja viem," vytiahla som nejaký obväz a usmiala som sa naňho, "ale asi iba prežíva rozchod..."
"Ešte ho obraňuj!" neveriaco sa zasmial Adam.
"Neobhajujem ho!" prekrížila som si ruky na prsiach.
"No očividne áno! To že ste sa rozišli neznamená, že si pobehlica!" rozhadzoval rukami Adam. Bol tak zlatý, keď sa hneval. Pokrútila som hlavou, usmiala som sa a ošetrila som mu ranu. Keď bolo všetko hotové, pobozkala som ho.
"Ďakujem ti." zašepkala som a sadla som si k nemu na pohovku.
"Pre teba všetko." opätoval mi bozky. Potom sme sa vybrali na tréning.

Prišli sme predčasne, v sále bola iba Paula, ktorá niečo zapisovala do diára. Keď uvidela naše prepletené ruky usmiala sa, no nič nepovedala. V dievčenských šatniach som si sadla Adamovi na kolená (snáď sa chápeme).
Potom sa rozrazili dvere a ...