Drahá Rose [HP FANFICTION]

17. Povianočné rodinné prekvapenie

Nový rok so sebou priniesol dobrú náladu a celkovo dobrú atmosféru. Jedinou vecou, ktorá toto všetko kazila, boli čoraz viac sa blížiaci koniec prázdnin. Samotná Rose vedela, že po prázdninách sa pre ňu začne opäť pilné štúdium. Avšak nebála sa. Gény múdrej ženy predsa nezdedila nadarmo.

Situácia so Scorpiusom jej stále viac a viac mátala hlavu a ona sa najviac bála obdobia, kedy sa zase začne škola a ona uvidí kdicht Georginy Zabiniovej. Teraz si už bola dobre vedomá faktu, že to ona, a jedine ona, pokazila jej skvelý vzťah plný lásky. Bála sa, že po zazretí tváre černošky bude mať v srdci opäť dobre známe výčitky, pri ktorých nebude vedieť, či si so Scorpiusom smie nanovo niečo začať alebo nie.

Pár dní od Nového roku už ubehlo a koniec prázdnin sa naozaj nenávratne blížil. Dnes bol štvrtok a už v nedeľu v Rokville zastaví vlak so všetkými študentami, ktorí na prázdniny odišli do domáceho prostredia. Rose sa nevedela dočkať, až uvidí všetkých svojich priateľov a rodinných príslušníkov. No najmä horela nedočkavosťou pri pomyslení, že po tých dlhých týždňoch uvidí svoju sesternicu a najlepšiu priateľku v jednej osobe - Roxy.

Rose svoje voľno počas prázdnin využívala najmä na preskúmanie hradu a jeho doteraz, aspoň pre ňu neobjavených kútov. Občas si pripadala ako James Sirius Potter a ostatní Záškodníci, ktorí premávanie sa po hrade a robenie rôznych žartíkov či dokonca škod na majetku považovali za snáď najlepší druh zábavy. Rose, samozrejme, milovala svojich bratrancov, ale ako hlavná prefektka jednoducho nesmela trpieť toto ich vyčíňanie, aj napriek tomu, že nie je z Chrabromilu, ale Bystrohlavu. Ako hlavná prefektka má na starosti všetkých študentov zo všetkých fakúlt, nielen z tej svojej. V podstate okrem riaditeľky a zástupcu riaditeľky - profesora Flittwicka, bola najpodstatnejšou hlavou na škole, spolu so Scorpiusom.

„Kam mieriš?" v klubovni sa odrazu ozval Scorpiusov hlas, ktorý Rose viac než len prekvapil. Netušila totiž, že sa tu Scorp nachádza. Nikde ho nezahliadla a taktiež nepočula ani kroky, ktoré by naznačovali prítomnosť niekoho iného, než je ona sama.

„Trochu sa prejsť," odvetila a pousmiala sa. „A ty kam?" opýtala sa ho na oplátku.

„Rozmýšľal som, že pôjdem do kuchyne. Neustále sa napchávať len cukrovinkami zo Zonkovho obchodu ma už akosi prestáva baviť," pokrčil plecami a na jeho tvári sa zjavil ten povestný úškrn.

„Scorpius!" nahnevane na neho zazrela. „Si hlavný prefekt, nemal by si sa chodiť napchávať do kuchyne!" dala si ruky v bok a zazrela na neho ešte škaredšie, než pred chvíľou.

„Ale no tak," jeho úškrn sa ešte viac prehĺbil. Páčilo sa mu, keď ju privádzal do šialenstva. Bola vtedy taká zlatá, rozkošná. „To ma necháš trpieť hladom?" nahodil psie oči, no akonáhle uvidel vraždiaci pohľad jeho ex, ihneď ho to divadielko prešlo.

„Ak to znamená neporušiť školský poriadok, tak pokojne," odfrkla a bez ďalších slov sa vydala preč z miestnosti. Jej kroky smerovali... nevedno kam. Jednoducho jej Malfoy liezol na nervy, ako vždy, a ona stratila chuť stráviť čo i len ďalšiu sekundu v miestnosti, v ktorej sa nachádzal aj on.

„Ty si ozaj milá, Rose Weasleyová."

„A ty zas neuveriteľne otravný, Scorpius Malfoy," stihla mu povedať a vyplaziť na neho jazyk ešte skôr, ako sa stratila za obrazom Albusa Dumbledora.

Z piateho poschodia sa vybrala o poschodie nižšie, kde sa nachádzala mimo všetkého aj riaditeľňa. Zbehla pomerne rýchlo po pohyblivých schodoch, ktoré sa na jej šťaštie ani len nepohli a zaviedli ju tam, kde aj chcela ísť.

Skackala po chodbách hradu a pripadala si neskutočne slobodná. Odrazu akoby vypla a nechala sa unášať vlastným telom, vlastným duchom, najmä nie mozgom. Ten nepoužívala vôbec. Nehľadela na hlúpe hovoriace obrazy, ktoré kričali, ohovárali, prípadne aj nadávali. Nestarala sa o ne. Nestarala sa o nič. Žila si vo svojom vlastnom svete, do ktorého myšlienky trápiace ju samotnú veruže nepatrili, to ani náhodou.

V skutočnosti si neuvedomovala, kam vlastne kráča. Nohy išli samé, akoby bez žiadnej pomoci. Len tak. A tobôž si neuvedomovala, že za ňou uteká Scorpius.

„Rose!" kričal za ňou, ale márne. „Rose, stoj!" hulákal po celom hrade, až mal pocit, že ho je počuť až do muklovského sveta.

A ona zrazu zastavila. Stála na chodbe, vzpriamene, ako keby mala na chrbáte pripevnené pravítko a oči sa jej div sa svetu nevyočili. Srdce jej raz tĺklo ako splašené a odrazu jej úplne prestalo biť. Ústa sa jej otvorili dokorán, takmer jej jazyk z nich vypadol.

„Rose," oslovil ju udychčane. Stále však s ňou nebolo niečo v poriadku. Nevnímala ho. Scorpius sa otočil smerom, ktorým sa zrak rusovlásky uberal a pred jeho očami sa znenazdajky objavili rodičia Rose.

„Mami?" chytila za sa srdce a pomaly sa tackala dopredu. Cítila sa úplne omráčená, unavená prekvapením.

„Rose," na tvári Hermiony Grangerovej sa zjavil obrovský úsmev a ihneď šla svoju dcéru objať. Tak dlho sa nevideli. Skoro celú večnosť. „Tu si," hladila ju po vlasoch, ktoré zdedila po otcovi - Ronaldovi Weasleym. Ten stál len pár metrov od nich a tiež sa usmieval. Miloval svoju rodinu nadovšetko a položil by za ňu aj svoj vlastný život, ak by bolo treba.

„Mami, oci," pozrela sa na nich s patričnou dávkou údivu. Nemohla uveriť, že sú tu, na Rokforte, že sú naozaj pri nej. Uvedomovala si, že ju čaká ešte mnoho vysvetľovania, ale všetky veci, ktoré ťažili jej dušu, chcela aspoň na moment odložiť bokom a nestarať sa o ne. „Čo tu robíte?"

„Prišli sme ťa pozrieť," odpovedal Ron Weasley pomerne jednoducho, lakonicky.

„Chýbala nám naša dcérka. Nevideli sme ťa predsa už od leta a ver mi, že sa mi vôbec nepáčilo, keď si nám pred prázdninami napísala, že ostávaš na hrade," hovorila mierne karhavo. No Rose jej nemohla nič vyčítať, jej správanie úplne dávalo zmysel.

„Mami, teraz nie je tá najvhodnejšia doba," povedala potichu a obzrela sa za Scorpiusom, ktorý stál obďaleč.

„Kto je ten chlapec?" spýtala sa Hermiona a zrakom prechádzala od Rose ku Scorpiusovi, zase naspäť, a tak stále dookola.

Mladý Malfoy to asi počul, pribehol ku nim a nastavil pred pani Weasleyovú pravú ruku. „Dobrý deň, pani Weasleyová," slušne pozdravil. „Som Malfoy. Scorpius Malfoy," predstavil sa a Hermiona uviazla v pohybe. Otvorila ústa, pretože chcela niečo povedať, no slová sa jej zasekli kdesi v hrdle a nechceli sa ani za ten svet vydrať na povrch.

„T-teší ma," vysekala zo seba napokon a po podaní ruky pozrela na svojho manžela, ktorý zatínal päste. Vedela, na čo myslel. Prešla k nemu, nenápadne, tak, aby to deti nevideli, ho pohladila po ruke, čo Rona ihneď upokojilo. Aspoň čiastočne. „Pokoj, láska," vravela pošepky. „To je v poriadku," usmiala sa na neho, ale otec Rose mal kamennú tvár. Obaja dobre vedeli, aké ťažké srdce mal Ron na celú rodinu Malfoyovcov, najmä na Draca. A keď sa tak pozrel na mladého Scorpiusa, tá podoba bola priam nenormálna. Akoby mu vyslovene z oka vypadol.

„Mami?" Rose hovorila veľmi opatrne, čo neznačilo nič dobré.

„Áno, zlatko?"

„Musím ti niečo povedať."

„Čo také?" spýtala sa Hermiona svojej jedinej dcéry.

„Pred pár mesiacmi som so Scorpom chodila," odpovedala a Hermione takmer zabehli vlastné sliny.

pokračovanie nabudúce :D

Ospravedlňujem sa za meškanie, ale nestíham :) snáď sa nehneváte :)