43.

2.3K 54 3
                                    

Z pohľadu Clarka

 Odišiel som preč z izby. Na toto ja nemám. Vybehol som z nemocnice. Nasadol som do auta a vydal som sa ulicami Miami. Rádio mám pustené na plno. Idú tu len samé sračky. Musím nájsť nejaké dobré CD. Zastavil som na najbližšom parkovisku, aké som našiel. „Tak fajn. Čo to tu máme?“ rozprával som sám pre seba. Zbadal som CD, kde bolo veľkými písmenami napísane T.O.P.M.I.X. „To bude zaujímavé.“  Ostatné CDčka som odložil. Zapol som si toto. Hlasitosť som nechal na najvyššej. Zase som vyrazil na cesty. Na displeji mi blikal názov piesne: L.U.G.E.R ft.Kali-Ženy. Text bol taký pravdivý! Najlepší bol aj tak refrén.

 Ženy, ženy, ženy, my sme vaši väzni.
Životom preletíte jak hurikán.
S nimi je to tažké, skapíňame bez nich.
Každá jedna z vás je top unikát.

 Pustil som si to ešte raz a pri tom celom som si spomenul na Yasmine. Prečo mi o tom, čo sa stalo s Justinom nič nepovedala? To mi neverila natoľko, aby mi to povedala? „ty si niekam zdrhol. Tak to láskavo nedávaj za vinu  len nám dvom.“ Vírili mi v hlave slová, ktoré povedala Yasmine predtým, než som odišiel.  Ty si niekam zdrhol... je to moja vina! Akurát naskočila ďalšia pesnička. Gamba vs. Mya-Polnočná opera. Ešte stále som jazdil ulicami Miami. Niekde v polke pesničke som sa rozhodol. Je to moja vina a ja to musím napraviť! Stočil som volant a spravil som osmičku. Chcel som ísť naspäť za Yasmine, keď som uvidel v späťáku auto, ktoré sa blížilo ku mne. Chcel som dupnúť plyn, ale nestihol som to. v plnej rýchlosti do mňa narazilo to auto, ktoré išlo za mnou. Auto sa spolu so mnou prevrátilo. Udrel som si hlavu a moje oči pohltila tma.

 Z pohľadu Yasmine

 Otec odsúhlasil, že Justin môže ísť domov, keďže si na všetko pamätá. Zadával mu otázky, ktoré boli vo formulároch. „Ako sa voláte?“ „Justin Drew Bieber.“ „Kedy ste sa narodili?“ „1.3.1994“ „Máte nejakú rodinu?“ „Dvoch mladších súrodencov. Jazmyn a Jaxona Bieber. Sú to dvojičky.“ „Vaša adresa?“ „Los Angeles (vymyslená ulica) číslo 69.“ Striedali sa otcove otázky a Justinove odpovede. „Myslím si, že môžete ísť domov, pán Bieber.“  Povedal mu otec a Justin od radosti zvrieskol. „Hlavne pokojne.“ Bezcitným hlasom povedal otec a potom podal Justinovi nejaké papiere. „Tu mi to podpíšte a môžete odísť.“ Justin to vzal, prezrel si to a následne podpísal. Zapozerala som sa von oknom. Musela som myslieť na Clarka. Kto vie kde teraz je a čo asi robí. Možno, že je už doma a čaká na mňa, aby sme sa o tom porozprávali. Treba myslieť pozitívne! „Yasmine! Ideme domov. Ideš s nami?“ na začiatku na mňa Angie zvýšila hlas, takže som sa zľakla. Podskočila som na stoličke. „Čo? .. ehm.. hej už idem.“ Je dosť možné, že sa ma to nepýtala prvykrát. Myšlienky som bola pri Clarkovi a tak som nevnímala nič iné.  Postavila som sa zo stoličky a išla som za Justinom a ostatnými ako nejaká husičky. Vôbec som sa nedívala pred seba. Po chodbe som išla tak, že som sledovala Justinove supry. Odrazu však prešlo okolo mňa veľmi veľa ľudí a ja som sa tak trochu zamotala. Očami som prezrela všetky topánky v miestnosti, ale nikde som nevidela supry. „Do boha!“ zvrieskla som už plná nervov. „Mladá dáma, ako sa to vyjadruješ?“ chladným hlasom sa za mnou ozval otec. „Ešte ty si mi tu chýbal! Choď za mamou a riešte malú a nie mňa.“ Odvrkla som mu a ďalej pokračovala so vztýčenou hlavou. Našla som východ. Objavila som sa pred nemocnicou. Konečne! Tak fajn. Teraz už len nájsť auto. Pocítila som, ako mi zavibroval mobil v ruke.

Od Angie: Clark odišiel s kabrioletom. Čakám ťa pri zadnom vchode do nemocnice.
Pre Angie: Už idem.

Ešte mi prišlo potvrdenie o doručení a zablokovala som mobil. Obišla som celú nemocnicu, kým som sa objavila pri zadnom vchode. Čakala tam na mňa Angie vo vážne nádhernom aute. Inokedy by som z toho mala veľkú radosť a možno by som aj plakala od radosti, že sa ho môžem vôbec dotknúť, ale teraz na to nemám náladu. Otvorila som dvere a nasadla som. „Kde sú ostatní?“ bez najmenšieho záujmu som sa opýtala Angie. Nikoho som v aute nevidela. „Ideme ku mne. Zoženieme auto a prídeme zase tu po nich.“ S úsmevom odvetila Angie. Lakeť som si oprela o dvere a podopierala som si ním hlavu. Celú cestu som pozerala von oknom. Ani jedna z nás neprehovorila. Nemám rada takéto situácie. Ticho ma neskutočne znervózňuje. Zapla som rádio. Po chvíli sa mi však zdalo príliš hlučné a tak som ho opäť  vypla. Už neviem, čo mám so sebou robiť od nervov. Stŕpla mi noha. „Do piči!“ dala som si dole topánky a nohu som, ani neviem ako, dala pod zadok. „Sme doma.“ Oznámila mi Angie, keďže som jej dom nespoznala. „Hm..“ prikývla som. Odopla som si pás a obula som sa. Otvorila som dvere a chcela som vystúpiť. Pás sa však ešte nevtiahol späť a ja som oňho opätok zavadila. Skončila som na zemi s rozbitou perou. Ihneď ku mne pribehla Angie. „Si v poriadku?“ nevinne sa opýtala. „Keby som bola, tak neležím na zemi!“ hnusne som jej odvrkla a postavila som sa zo zeme. Zazvonil mi mobil. Justin. Uložila som si jeho číslo, keď sme boli v nemocnici. Už mám aj čísla všetkých chalanov. Bol to videohovor. Zdvihla som to a namierila mobilom na seba. „Ahoj, počúvaj mohla by si Ang... čo sa ti stalo?“ukončil Justin v polovičke vetu. „Bozkávala som sa so zemou.“ Prekrútila som očami. „Dúfam, že sa ti to páčilo.“ Rehotal sa Justin. „Pointa?“ Ahoj, čo sa stalo?“ zapojila sa Angie. „Nič. Len som chcel vedieť kedy prídete.“ Nadvihol ramená Justin. „Pár minút a sme tam.“  Típla som to.

Angel Of Death (Story With Justin Bieber)Kde žijí příběhy. Začni objevovat