Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 1 (Pohľad Franza)

V januári 1943 za pochodu osvienčimského uvítacieho orchestru poctil svojou druhou návštevou Reichsführer Himmler Auschwitz. Ako nám bolo oznámené, Himmler sa prišiel pozrieť na prvé masové zabíjanie, ktoré prikázal vybudovať 7 mesiacov dozadu pod velením veliteľa Hössa. Nadmieru spokojný Reichsführer Himmler spustil prevádzku. A tak sa vybudovali i ďalšie plynové komory a spaľovne v ostatých táboroch. Mohlo sa začať masové zabíjanie...

Majdanek - „pracovný tábor", kde som bol veliteľom ja Gruppenführer Franz Baüre (pozn. autora, Gruppenführer - generálporučík), príslušník SS. Nechcel som tu byť. Moju prácu som neznášal. Ale už len kvôli vysokému postaveniu môjho otca v ríšskej rade som tu musel byť. Nebol som ako ostatní esesáci mučiaci úbohých Židov palicami, puškami. Mnohokrát som si až vydýchol keď ich dobili až na smrť. Už nemuseli ďalej pokračovať v hladovaní, trpieť pri malárií či škvrnitom týfuse a čo pre nich podľa mňa najhoršie, prežívať beštiálne bitky.

Ako veliteľ tábora Majdanek som si však nemohol dovoliť nebyť krutým Nemcom. Museli si ma ctiť, vážiť si ma a báť sa ma. Mojou povinnosťou bolo byť tak chladným a tvrdým mužom akým bol môj otec. Ten už od môjho útleho detstva neváhal kedykoľvek mi vraziť päsťou alebo ma domlátiť trsteným prútom. Upokojovala ma myšlienka, že ja takým hrozný otcom raz... keď budem mať svoju rodinu nebudem.

O dva mesiace, čo bolo v marci 1943 dorazil transport so slovenskými Židmi. Tento transport nemal byť ničím zaujímavým, ani pre moje oči novým, pokiaľ som neuvidel ju. Kráčala hrdo a elegantne. Nebolo na jej snedej pleti náznak únavy ani bolesti. Nebolo to všetko, čo ma na nej zaujalo. Boli to aj jej veľké mäkké oči mliečnej čokolády, plné pery farby ruže, ktoré mala mierne pootvorené. Dlhé po pás vlnité vlasy rovnakej farby ako jej oči a prekrásnu útlu postavu. Bol to ten typ ženy, ktorú by každý muž chcel v noci držať v náručí, bozkávať ju a milovať. V tom okamihu prešiel celým mojim telom silný výboj. Vyvolala vo mne pud - ochraňovať. Podišiel som k ostatným esesákom, ktorí ma okamžite nacisticky pozdravili a zrazili si opätky. Môj pozdrav bolo len obyčajné kývnutie hlavou. Nevenoval som im ďalšiu pozornosť. Nespúšťal som oči zo Židovky, ktorá stála v prvom rade s hrdo vystrčenou bradou a pozerala pred seba. Slúžiaci Waffeur sa pomaly prechádzal pomedzi nich a pri najmenšom pohybe ich udieral palicou. Keď sa zastavil pri žene, ktorá mu nebojácne a s nenávisťou hľadela spriama do oči, Waffear na chvíľu onemel z jej drzosti.

„Okamžite skloň zrak ty špinavá Židovka!" zvrieskol na ňu, no žena ho neuposlúchla. Tŕpol som na mieste. Waffeur vytiahol z nohavíc bičík a dvakrát jej brutálne zaťal po tvári. Nevydala ani hláska. Cez polovicu ľavej strany tváre sa jej tiahla krvácajúca rana. Musel som zakročiť.

„Untersturmführer Waffeur. Okamžite prestaňte. Bolo mi oznámené, že najbližším transportom nám pošlú Židovku, tlmočníčku. Pokým mi okamžite neoznámite, ktorá to z nich je, nikoho sa nedotknete. Potom si pre mňa za mňa vymláťte z nich dušu." Waffeur prikývol a stiahol sa. Postavil sa vedľa mňa a zahľadel na štyristo zúbožených žien. Práve keď som sa na ňu opäť pozrel, zdvihla krvácajúcu tvár a zabodla do mňa tmavé oči. Vyžarovali ľahostajnosť? Nenávisť? Chlad? V hĺbke duše som však vedel, že aj bolesť. Nespustila zo mňa zrak až dovtedy kým som to ja sám nespravil. Ustupujem pred Židovkou?!

„Ktorá z vás Židoviek vie plynule po nemecky?" vyštekol Waffeur a vražedným pohľadom prechádzal rady.

„Ja!" vyhŕkla ona a mňa zahrialo pri srdci. Bude sa mať lepšie ako ostatní, dokážem sa o ňu postarať. Waffeur k nej nenávistne podišiel a buchol jej do brucha palicou. Pretočili sa jej oči a klesla na kolená. Nechty zarývala do zeme a prerývane dýchala.

„Okamžite sa postav ty štetka!" Kopol do nej nesúcitne Waffeur. Žena na zemi však nevydala zo seba ani hláska. Bola silná. Podišiel som k tomu zvieraťu a položil mu ruku na plece. Naklonil som sa k jeho uchu a zašepkal.

„Už ju nechaj. Pod mojim velením dostane ešte mnoho bitiek. Potrebujem, aby od rána začala s papiermi." Zasmial som sa naoko falošne a Waffeur sa ku mne pridal. Jeho hlas znel ako chrapot fajčiara, ktorý trpí tuberkulózou. Niečo strašné. Pokýval som dvom Židom a tí ju ihneď vytiahli do stoju.

„Odneste ju do budovy štábu!" prikázal som im a oni sa rýchlo pobrali k budove, v ktorej bývam. Pracujú tam Židovky, ktoré sú zodpovedné za to, aby môj žalúdok dostával pravidelný príjem a zároveň mi aj upratujú dom. Prežíva sa im ďaleko lepšie ako ostatným. Majú kvalitnejšiu garderóbu, nie špinavé pruhované väzenské uniformy po mŕtvych Židoch. Dokonca si môžu nechať aj narásť vlasy, čo sa o ostaných nedá povedať. Muži, ženy či deti sa vystrihajú dohola, dokonca aj intímne partie, no za to tieto ženy majú väčšiu možnosť na život.

„Príjemný zvyšok dňa." poprial som tej hnusnej hávedi a náhlil sa za ňou. Kráčal som popri oplotenému areálu, s hrdo vystretou hlavou a s myšlienkami niekde pri nej. Keď som vstúpil do jednoposchodovej budovy, pri vchode ma „uvítali" Židia s ňou v náruči. Teda oni ju skôr podopierali, aby nespadla. Musel ju ten úder do brucha veľmi bolieť, keď ju to tak zmohlo.

„Odneste ju do tamtej izby k ostatným." Ukázal som na dvere oproti schodisku, ktoré viedli do pivnice k ostatným Židovkám pracujúcim v tomto štábe. So sklonenými hlavami prikývli a okamžite sa s ňou ponáhľali do pivnice. Ja som sa pobral zatiaľ do mojej pracovne na hornom poschodí. Sadol som si na kožené sedadlo a zasunul sa k stolu z dubového dreva. V tom som si spomenul, že tá žena potrebuje ošetrenie, aby sa jej rany nezapálili. Rýchlo som zbehol do chodby akurát, keď Židia vychádzali z dverí. Keď ma uvideli, strnulo zastali a sklonili hlavy.

„Okamžite nájdite lekára a zavolajte ho sem. Ak sa tu neobjaví do dvadsiatich minút, dám zbičovať vás i jeho. Rozumiete?!" zvrieskol som na nich až ich striaslo.

„Áno pane." odpovedal menší Žid. „Tak padajte! Už ste tu nemali byť!" Na nič nečakali a rozbehli sa preč. Pozrel som sa na hodinky. Bolo pol tretej. Zhlboka som sa nadýchol a vybral sa do pivnice. Ako som kráčal dole, cítil som hnilobný zápach, možno pleseň. Navlhnuté drevo mi vŕzgalo pod nohami a to ju zrejme upozornilo na návštevu.

„Jacob. To si ty?" preťal ticho tenký hlások. Po druhýkrát som mohol počuť jej prekrásny hlas, ktorý znel ako symfónia. Zišiel som posledný schod a pozrel sa na miestnosť s piatimi špinavými matracmi a záchodom zakrytým roztrhaným a špinavým závesom. Na matraci, najbližšie ku schodisku ležala schúlená v klbku ona. Vlasy mala stočené pozdĺž tela, rukami si zrejme držala brucho a zhlboka dýchala.

„Jacob?" znova sa ozvala a otočila sa na mňa.

..............................

Dúfam, že sa vám moja prvá poviedka pridaná na tejto stránke páčila a užili ste si to. Budem šťastná za akýkoľvek komentár. AlexBrandon