Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - časť 24 (Pohľad Ester)

Ahojte. Ako dlho som sem nič nepridala? Neodpisala? Neozvala sa? Som hrozná, áno viem to!!!
Neustále som sa vracala k tomuto príbehu a snažila sa ho dokopať ku koncu, keďže už naozaj ostáva len pár kapitol, ale opustila ma múza.
Ale dnes, tento večer, keď som opäť čítala rozpracovanú kapitolu sa niečo stalo. Prásk.

A vedela som, že musím dokoncit tento príbeh. Už len kvôli Vám ak aj nie kvôli mne. Preto dúfam, že mi odpustíte a opäť nájdete miesto pre tuto knihu vo vašom srdci.

Táto časť je venovaná všetkým mojim čitateľom. Tým starým aj novým.
Všetkým Vám ďakujem.
A prajem Šťastný a krásny Nový rok. Nech je iný, lepši, vzrušujúcejší a plný dobrodružstiev.

Majte sa pekne.
Budem dúfať v komentár a v reakciu na túto kapitolu.
Tak dobrú noc a krásny nový deň prajem. ❤️🥰😍

Ako dni, týždne a mesiace ubiehali, zároveň s tým sa menili aj ročné obdobia a zrazu zimu vystriedalo leto, rozhodla som sa pre moju rodinu spraviť niečo pekné.

Alex a Tobias mi odpustili a zostali so mnou. Za to som bola neskutočne šťastná a neuveriteľne veľký kameň mi opadol zo srdca. Bola som omnoho viac šťastnejšia. Nebolo to úplné, pretože mi chýbal Franz ale bola som šťastná.

Moji bratia si Timma zamilovali a neustále sa mu venovali, pomáhali mi so starostlivosťou a čo pre mňa najdôležitejšie, ľúbili ho.

Samovi sme pomohli vyhľadať jeho jediného žijúceho príbuzného, staršieho brata, ktorý si ho ihneď vzal a presťahovali sa len pár kilometrov od nás.

Z našetrených peňazí, ktoré som síce mala na iné veci, som nám zaplatila týždňový výlet v Chorvátsku. Bratia sa neskutočne tešili, neustále ma otravovali a nedali mi s tým pokoj. Predposledný deň som ich nedokázala dokopať k spánku.

Nasledujúce ráno som vstala zavčasu, aby som nám pripravila raňajky a takisto aj jedlo na cestu, ktorá bola dlhá. Ešte som nestihla ani natrieť maslo na chleba a bratia už pobehovali po celom dome a rozmýšľali, čo si ďalšie zabaliť so sebou.

"Chlapci, neberte si veľa vecí lebo ich neodnesiete. Ja mám Timma a svoju batožinu, takže nečakajte, že budem vláčiť ešte aj vaše veci." upozornila som ich s vrelym úsmevom na tvári a chlapci miesto odpovede na mňa vyplazili  jazyk. Prekrútila som očami a položila chlebíčky na stôl.

"Radšej sa nejedzte." dodala som po chvíli. Bratia si okamžite sadli a v družnej debate pokračovali s predstavami ako to asi pri mori vyzerá. Musela som sa na nich len usmievať. Bola som tak neskutočne šťastná, že moja rodina je opäť pokope. Živá a zdravá. Aj keď nie úplná.

Do košíka som nabalila jedlo na cestu, nielen pre mňa a bratov ale aj pre môjho syna, ktorého som si položila do lona a nakŕmila aj jeho. Bol poslušný. Papal bez nejakého náznaku vzdoru. Pobozkala som ho na čelo. Tak ho milujem.
Chlapci mu začali ukazovať všelijaké grimasi a o chvíľu sa domom niesol Timmov krásny smiech.
***
Po dni cestovania vlakom sme sa ocitli v krásnom mestečku pri pobreží menom Crikvenica. Zaplatila som nám za dve malé izbičky s kuchyňou a kúpeľnou asi kilometer od pobrežia.
Nemohla som si nevšimnúť tú prekrásnu osviežujúcu vôňu, ktorá sálala z Jadranského  mora.
Tu vôňu som už poznala, aj napriek tomu, že pri mori som nikdy nebola. Bola to vôňa slobody, ktorú som cítila prvýkrát  po opustení múrov Osvienčimu.
Otvorila som okenicu a pozrela z okna. Osviežujúci teplý vánok mi rozfúkal vlasy a ja som sa zhlboka nadýchla. Som voľná, slobodná, šťastná. Na chvíľu som zatvorila oči a užívala si čerstvý vzduch. Toto bol raj. Usmiala som sa a otočila na moju rodinu.