Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 6 (Pohľad Ester)

Dni, mesiace plynuli a ani som si to neuvedomila a v Majdaneku som strávila niečo cez rok. Začala som si zvykať na život s Franzom. V tábore som už nikoho nepoznala, všetci zmizli. Každým dňom niekto iný. Nikto mi nemusel vravieť, čo sa s nimi stalo. Bolo mi jasné, že už ich viac nikdy v živote neuvidím.

Práve som sedela v mäkkom kresle Franza a spisovala politické dokumenty, zásielky iným poručíkom a veliteľom pracovných táborov. Nikdy som však nepísala pre Hitlera. To ma vždy Franz poslal preč a téma o ňom bola proste tabu. Ani som sa neopovážila niečo vyzvedať, mohol by to zle pochopiť a ja by som prišla o svoju hlavu.

Cítila som na sebe pohľad. Franz ma prepaľoval pohľadom. Zdvihla som hlavu a pozrela na neho.

„Pane. Čo sa deje?" spýtala som sa a oprela sa o kreslo. Obišiel stôl a pristúpil ku mne. Videla som na ňom už dlhší čas, že ho niečo trápi a už dlhšiu dobu mi chce niečo povedať ale niekto práve zaklopal. Božemôj.

„Pán veliteľ Baüre!" ozval sa ten najnechutnejší hlas, ktorý som nenávidela. Waffeur. Odporný, slizký Nemec! Výstražne sa na mňa pozrel Franz a ja som sa okamžite postavila na nohy a posunula sa na kraj stola.

„Poďte ďalej!" ohlásil ho Franz. Okamžite som sklonila hlavu. Cítila som Franzovu blízkosť, to ako ochranársky predo mnou stál a snažil sa ma skryť pred supími očami Waffeura. Uvedomila som si, že sa nevedomky usmievam. Cítila som na sebe oba pohľady Nemcov.

„Veľmi rýchlo ťa prejde smiech ty špinavá šľapka! Ako sa mi opovažuješ vysmievať?!" zvrieskol na mňa Waffeur a mnou prešla triaška. Pozrela som sa na neho a čakala, čo sa bude diať. Waffeur očervenel a pristúpil ku mne. Vyschlo mi v krku a moje srdce sa na chvíľu zastavilo. Keď sa Franz posadil do vyhriateho kresla, kde som pred chvíľou sedela ja, čakala som, že sa ide niečo diať. Ale čo som spravila? Len som poslušne stála so sklonenou hlavou. A... usmievala som sa. Vari ma ide trestať za úsmev? Keď sa už nemôžem usmievať, čo vlastne môžem?! Nič. Veď vlastne ja už slobodný človek nie som, patrím Nemcom. Ale jedine tak moje telo. Moja duša stále patrí mojej krásnej vlasti, krajine, ktorá mi tak nesmierne chýba. Krásne vrchy a husté lesy Tatier, rieky, čerstvý vzduch. Tak dávno som sa už nenadýchla. Tak dávno som necítila vôňu borovíc, dreva, ktoré praskalo v ohni. A tak strašne dávno som necítila matkine objatie.

Franzovi som venovala vystrašený pohľad a postavila sa čelom Waffeurovi, ktorý ma chytil za vlasy a zdvihol zo zeme. Prešla mnou taká bolesť, že som skoro odpadla. Bolestivo som vykríkla a vtedy ma hodil o zem. Zalapala som po dychu a chytila si tvár. Keď som pocítila prvý úder do chrbta, strhla som sa a opäť zvrieskla. Stovky ostňov sa mi zarylo do mäsa a mnou prešla nekontrolovateľná bolesť. Vyhŕkli mi slzy, hlava sa mi zatočila a myslela som, že sa pozvracám. Každým úderom mi trhal nie len moju kožu, z ktorej sa valili prúdy krvi ale aj srdce. Prestala som pomaly vnímať údery, ktorými ma mučil pretože som začala strácať vedomie. Viac ako čokoľvek iné som si priala, aby som upadla do spánku, priala som si smrť, ktorá by bola mojím vykúpením, spásou.

Keď prestal, nevnímala som ani o čom sa rozprávajú. Okolitý svet už pre mňa nemal zmysel. Pomaly sa ku mne načahovali ruky Pána a ja som ich už takmer mala, vítala som ich s radosťou. Pocítila som ako ma chytil Franz. Nie! Odhrnul mi vlasy z tváre a oprel si ma o svoju hruď. Telo ma tak neznesiteľne pálilo, že som to už aj prestala vnímať. Prečo ma nenechal odísť?

„Okamžite ma pustite! Nechajte ma! Nedotýkajte sa ma!" zvrieskla som po ňom a aj napriek tomu, že som bola veľmi slabá, odťahovala som sa od neho. Nechcela som byť v jeho náručí. Nechal ma trpieť tak veľmi moc. Nepomohol mi.

„Odpusť mi prosím ťa ale nemohol som zakročiť. Bola si drzá. Ester prosím ťa." Povedal a pohladil ma po tvári. Čím som bola drzá?! Za to, že som sa usmiala lebo sa mi páčilo ako sa o mňa stará. Môžem za to, že k nemu cítim? Bola som potrestaná za to, že Židovka ľúbi Nemca?

Franz ma zdvihol na ruky a viedol niekam. Nohou rozrazil dvere a položil ma na mäkkú posteľ, ktorá bola celá nasiaknutá jeho skvelou vôňou. Posteľ, ktorú nikdy nebudem s ním zdielať. Cítila som slané kvapky, ktoré mi stekali po tvári. Prečo musí byť osud tak krutý? Prečo nemôžeme byť spolu tak ako iný?

"Idem po nejaké mastičky. Budeš v poriadku Ester." uistil ma a odišiel preč. Už som nedokázala v sebe držať toľkú bolesť a naplno som sa rozplakala. Chcem, aby už bolo po všetkom, chcem sa vrátiť domov. Chcem byť opäť so svojou matkou, otcom a mojimi dvoma malými bratmi a naháňať sa po slovenských lesoch a nebáť sa obzrieť. Lebo ja sa BOJÍM.
................................................ .........................
Ahojte. Ospravedlňujem sa, že som už niečo cez 2 týždňov nepridala kapitolu ale teraz mám čo doháňať v škole ale už idú prázdniny takže budem pridávať častejšie. Dúfam, že sa vám páčila kapitola a hodite mi nejaký ten koment alebo lajk. :)