Forever in my heart

• 2 •

Vzduchom sa niesla vôňa jedla, alkoholu, cigariet a potu. Ja som pravdaže všetko cítila ešte lepšie a výraznejšie, čo ma opäť prekvapilo. Stále som spoznávala svoje telo. Každý z mužov voňal inak. Plus moja a Peggyna vôňa. A strašný hukot. 

Už viem prečo som sa zdržovala na samotke. Len jemné buchnutie lyžičkou o tanier, len tichý tlkot srdca každého v miestnosti. Hotový orchester zvukov. Hneď vo dverách som mala chuť zapchať si uši a ujsť.  Aj tak by to nepomohlo. Budem sa to musieť naučiť ignorovať. 

Aspoň, že stíchli. Teda už to bolo trápne. Peggy si preto odkašľala a začala ma predstavovať. 

,,Toto je Rosaline Cooper! Prosím prijmite ju medzi seba. Od teraz sa tu bude zdržiavať častejšie," povie rozkazovačným tónom  na celú miestnosť. Niektorí chlapi sa ticho zasmejú. zachytím pár chlípnych poznámok či nadávok. 

,,To určite, nebudem s bláznom v jednej miestnosti." zahundre jeden muž s bradou. Väčšina sa zasmeje, iní aspoň súhlasne prikývnu. Nedám najavo urazenie. Práve naopak, tiež sa zasmejem. Ak ma majú za blázna, nech na to majú aspoň dobrý dôvod.  Peggy neveriacky zdvihne jedno obočie. V tom vojde do miestnosti Steve. 

,,Čo sa deje?" opýta sa. Peggy naňho hodí pohľad, ktorý hovorí za všetko. Pozrel na ňu späť, akože pochopil jej nevyslovenú výčitku. Preto hodil veľavýznamný pohľad na chlapov v jedálni. Očividne mali pred ním rešpekt. 

,,Rosaline si prešla peklom a nechceme jej ho robiť aj tu... Však páni?" opýta sa so zdvihnutým obočím. Nikto radšej nič nepovie. Toto nebude med lízať. 

,,Poď, niekoho ti predstavím." odvetí už odľahčeným tónom a ukáže na dlhý  stôl pri stene. Sedí tam šesť chlapov. Akurát tam bolo ešte miesto pre nás troch.

Prešli sme ku stolu. Všetci k nám, ako na povel,  zdvihli pohľad. Nebolo na  nich možné prečítať žiadne pocity. Proste mali radi Steva a bolo im jedno či tam bude sedieť aj nejaká ,,pošahaná". 

Peggy si automaticky sadla vedľa Steva a mne ostávalo jedno voľné miesto oproti nim. Musela som si teda sadnúť vedľa naozaj krásneho mladého muža. 

Bol o niečo starší ako ja.  Mal krátke hnedé vlasy a  oči tej najkrajšej modrej farby. Hodil na mňa slabý úsmev.  Trochu si odsadol, aby mi spravil viac miesta alebo aby sa ma nemusel nijako dotýkať.  Sadnem si preto na úplný krajíček lavice, aby som mu to uľahčila.

Peggy vzala tri taniere a do všetkých nabrala doplna polievky. Mne podala tanier ako prvej. 

,,Ďakujem." odvetím ticho s vďačnosťou v hlase. 

,,Chalani, nejako ste stíchli," zasmeje sa Steve, ,,Toto je Rosaline. Bude tu s nami sedávať."  

,,Predstavím vás. Toto je James Barnes, ale všetci ho voláme Bucky. Je to môj najlepší priateľ z detstva." Usmeje sa Steve na muža po mojej pravici. 

Bucky zdvihne hlavu od svojej polievky. Chvíľu zaváha, ale predsa mi podá ruku. To som zase nečakala ja. Chvíľu na ňu hľadím. Pomaly sa k nej blížim a trochu ju stisnem. Pozriem mu do očí. Pousmeje sa.

,,Teší ma." povie a spustí ruku. 

Dúfam, že som mu ju veľmi nestlačila. Bolo to normálne stlačenie? Steve a ani Peggy sa nesťažovali... Aj takéto banálne veci sú pre mňa neznáme. Hlavne v tomto tele. Keby som sa snažila, určite by som mu rozdrvila kosti v ruke. Pokrútim hlavou. Na také niečo nebudem ani len myslieť. 

,,Toto je Jacques Dernier." Ukáže na chlapíka s fúzikmi. Zahlási niečo po francúzsky. Asi pozdrav. Iba sa usmejem a krátko mu kývnem. 

,,Dum Dum Dugan." Zasmeje sa Steve a ukáže na chlapíka s ryšavými fúzmi. Nadvihne si klobúk. Musím sa usmiať.