Forever in my heart

• 7 •

 ,,Si v poriadku?" opýta sa Dum Dum. Zrejme je jediný, kto sa odváži. Videla som na ňom, že sa chce usmiať. Áno vojna postihne všetkých, pomyslím si sarkasticky. 

Myknem plecami. ,,Len čo som sa medzi nich vrhla, prestala som si uvedomovať čo robím. Iba som... zabíjala." Presne. Som vrahyňa s veľkým V. A už to neodčiním. Som monštrum!

Na Buckyho a ani nepozriem. Hanbím sa za seba. Hanbím sa za to čo som, aj keď to nie je moja vina...

***

Takto to pokračovalo niekoľko týždňov. Stále sme napádali ďalšie a ďalšie základne. Nikto sa nezranil. Všetko prebehlo hladko. Teda až na moje záchvaty zúrivosti, ktoré som stále neovládala. Stále som sa ocitla v akomsi tranze  - amoku. 

Bucky ma už niekoľko krát ubezpečoval, že sa ma nebojí. Napriek tomu som mu neustále kládla otázky podobného charakteru. 

Naše rozhovory sa týkali aj výčitiek svedomia. On ich mal neustále. Vždy keď niekomu zobral život, trápil sa...Lenže ja si svoje vraždenie neuvedomujem. Potom keď vidím tú spúšť za sebou, je mi zle. A bojím sa, že som ublížila niekomu z našich. Preto som ich upozornila, nech sa ku mne v tom amoku nepribližujú.

Sme ale vo vojne. Ak nezabiješ ty, zabijú teba. 

,,Nesmieš sa pre to trápiť. Aj tak ťa ľúbim a keď sa skončí táto hlúpa vojna, vezmem si ťa za ženu," ubezpečí ma Bucky a zastrčí mi niekoľko prameňov vlasov za ucho. 

Nahlas sa musím zasmiať. ,,Aj ja ľúbim teba," zamumlem láskavo a vtisnem mu bozk na líce. 

***

nadišla posledná výprava. Akcia vlak, ako ju nazval Steve. 

Takýto zvučný názov získala, kvôli faktu, že sme museli naskočiť na vlak, počas jazdy. Ak to niekto nestihne, zomrie pripleštený o útes alebo ho čaká smrteľný pád do rokliny. Hrozná smrť.

,,Dávaj si pozor," zašepkám Buckymu. Usmeje sa a pobozká ma na pery. 

,,Ideme na to!" zavelí Steve a naskočí na lano ako prvý.  Za ním Bucky a hneď na to ja. 

Spúšťali sme sa po lane k približujúcemu sa vlaku. Už už si myslím, že ja ako posledná, idúci vlak nestihnem. Išiel príliš rýchlo. 

Na poslednú chvíľu sa z celej sily rozhojdám a zoskočím na vlak. Ostanem pevne stáť na poslednom vagóne. To bolo o chlp. 

Bucky na mňa vrhne znepokojený pohľad. Ešte na základni som mu vravela, že ma od rána sprevádza nepríjemný pocit. Ešte sme ani poriadne nezačali a prvé komplikácie boli tu. 

Bez slov sme pokračovali za Stevom, ktorý našiel našu cestu do vnútra vlaku. Otvoril dvere a ľahko vkĺzol dnu. Bucky ma pustil pred seba a napokon vošiel aj on. To by sme mali. 

Ocitneme sa v prítmí vagóna medzi policami s muníciou a zbraňami. Celý priestor sa kníše v pravidelnom rytme spôsobenom koľajnicami. Steve naznačí, aby sme pomaly vyrazili vred. Nečakám. Vyberiem sa ľavou chodbičkou. Steve s Buckym vyrazia vpravo. 

Na konci vagóna potichu otvorím dvere, a rozrazím dvere na ďalšom vagóne. Vyruším šiestich vojakov hrajúcich karty. 

Okamžite sa začali dvíhať na nohy. Troch som bez váhania zastrelila. A zvyšní traja už držali v rukách pušky a strieľali na mňa. Nebolo tu veľa miesta na úkryt. Musela som prepnúť na svoju super rýchlosť a uhýbať sa pred guľkami. To bol jediný spôsob. 

Pribehnem k mužovi stojacemu najbližšie. Vystrelil, ale ja som sa rýchlo uhla. Schytila som mu zbraň a vytrhla ju z rúk. Pažbou mu z celej sily vrazím do nosa. Jeho telo sa zvezie bezvládne na zem.