Shield

1-Viem byť 'milá'

Vystúpila som z lietadla a nastúpila do autobusu, ktorý nás čakal pri lietadle. Vedľa mňa stála nejaká trojčlenná rodinka, s malým uplakaným dieťaťom, ktoré sedelo v lietadle za mnou. Mám rada deti, neskutočne, ale neznášam rodičov, ktorí si nevedia spraviť poriadok so svojimi deťmi. Autobus zastal pri dverách, do ktorých sa všetci nahrnuli, no ja som sa nikam neponáhľala. Nepotrebujem vidieť brata, ktorý ma bude držať pod zámkom 24 hodín denne, len preto, že mu to moji milovaný rodičia prikázali. Tiež nemám náladu na tú jeho priateľku, ktorá sa naňho lepí vždy keď má možnosť. Stavím sa, že určite býva v bratovom byte, čo bude dávať každú noc jasne najavo.

Hnevala som sa na mamu aj otca, že ma sem poslali, ale zase na druhú stranu Harrymu možno vykĺznem ľahšie ako rodičom. On bude mať dosť svojich starostí, a ja si budem môcť užívať. Nie je predsa rodič, je to môj brat. Jediný problém ktorý vidím je, že si nebudem mať s kým užívať. Aj keby chem, všetkých ľudí, ktorý boli ochotný so mnou piť, alebo hocičo iné, som nechala doma. Vedela som, že ak by som sa s nimi rozlúčila, donútili by ma zostať doma, no ja som nechcela, aby sa naši trápili ešte viac. Ako hej nie som dokonalá, ale stále mám v sebe kúsok empatie.

,,Váš pas." Oslovil ma policajt sediaci za okienkom. V kabelky som vytiahla pas a podala mu ho cez malú škáročku v skle. Pohľadom skákal zo mňa na môj pas, ako keby sa mu niečo nezdalo, a ja som hneď pochopila, čo mu nesedí.

,,Prefarbila som sa minulí týždeň, je to v poriadku?" spýtala som sa keď mi to začínalo naozaj štvať. Mám veľmi malú trpezlivosť, takže veľa vecí ma zvykne dosť rozčuľovať.

,,Samozrejme, len mi ešte povedzte dátum narodenia." Povedal a ja som si vzdychla.

,,Myslíte si, že ak by som niekomu ukradla pas, bola by som až taká sprostá, že si nenaštudujem potrebné informácie? Vy by ste to urobil?" vzdychla som si a nadvihla som obočie. To sú dnes naozaj všetci policajti takí sprostí?

,,Choďte už." Povedal a podal mi pas. Cestou k pásom na batožinu som napísala Harrymu, že som už pristála tak môže prísť pre mňa. Keď po 10 minútach konečne začali vykladať kufre na pás postavila som sa čakala na moje kufre.

Keď som si kufre naložila na ten divný vozík pobrala som sa k východu kde ma už čakal Harry, ale jeho nafúkaná blondína tam bola tiež. Aj s kuframi, čo bolo naozaj ťažké, som sa rozbehla k Harrymu a hodila sa mu okolo krku. Brata som mala veľmi rada, no posledné roky sme sa dlho nevídali. Letenky predsa len nerástli na strome, takže Harry chodil na vianoce a narodeniny.

,,Moja malá alkoholička, tak si mi chýbala." Povedal mi a silno ma stlačil. Dosť sa zmenil, to musím uznať. Konečne si ostrihal vlasy, ktoré mu ustavične padali do tváre, dokonca mám pocit, že schudol. Odkedy sa odsťahoval, tvárila som sa, že prestal existovať. Prvý mesiac sme si písali skoro každý deň, no to ma časom omrzelo. Dialo sa toľko nových vecí, a on sa proste nechytal, a stále mal veľa svojich starostí.

,,Aká som ti ja alkoholička? To, že sa idem občas zabaviť neznamená, že som hneď alkoholička." Obhajovala som sa. Nebola som alkoholička, to naozaj nie. Áno, je právda, že som išla občas do mesta, a áno občas som si vypila ale nie na toľko aby som nevedela čo robím. A už duplom nie, že by som mala neustálu potrebu piť.

,,Jasné, jasné na viem. Poďme už domov, je nesko...Ty sa sťahuješ akože navždy, alebo čo?" vyvalil Harry oči keď si všimol moju batožinu. Ja som sa zasmiala na jeho divnom výraze keď začal tlačiť moje kufre.

,,Ahoj." Milo sa na mňa usmiala tá fúria žiarivým úsmevom, no mne prišiel falošný. Nenávidím ju, pretože kvôli nej sa Harry odsťahoval. Ona dostala skvelú pracovnú ponuku tu v L.A a keďže ju môj brat, vraj, strašne miluje išiel sem s ňou. Samozrejme, aj ja chcem nájsť niekoho, kto bude ochotný kvôli mne všetko zahodiť a odísť, ale nechcem aby to bol zrovna môj brat.

,,Ahoj." Povedala som sucho. Harry na mňa zazrel, ale nepovedal nič. Šetril si sily, pretože sa so mnou chcel o niečom porozprávať. Nie len tak o niečom, ale o mojom správaní. Viem, že keď mu rodičia hovorili, čo sa deje, určite preháňali. Zveličili všetko najviac ako sa dalo, len aby na mňa skúsil tie podivné súrodenecké vydieračské pohľady. Ale na mojom správaní nie je až tak veľa zlého. Za rok budem mať 18, v niektorých krajinách by som bola už dospelá, mohla by som za zabávať, nie je v tom až taký problém.

Dobre nič by som nepovedala, kebyže chodím domov každý deň na mol, neviem o sebe, nedajbože ani nechodím domov. Nie som tehotná, dokonca som stále panna. Cez týždeň som prišla domov opitá iba raz, a to bolo s Harrym, po tom, ako mi oznámil, že odchádza. Otec nás skoro zabil, no stálo to za to.

,,Harry...ja som hladná. Nejdeme sa niekam najesť?" spýtala som sa keď sme si sadli do auta. Vyfúkla som jeho priateľke miesto vpredu, takže ona sa krásne, podozrivo bez slov napratala dozadu. Hah teraz budem pani domu ja, nie ty. Harry a Ona, ktorá sa volá Isabell, bývajú v obrovskom apartmáne s výhľadom na mesto. Teda tak mi ho opisoval Harry, pretože ja som tu ešte nikdy nebola. Dokonca bol až taký lenivý, že sa mu ani nechcelo odfotiť to a postať mi to.

,,Samozrejme, máme jeden dobrý a rýchly fastfood, blízko pri byte, tak sa môžeme zastaviť tam." Navrhol Harry a vyštartoval z parkoviska.

,,Nie, nepôjdeme radšej nakúpiť a niečo si navaríme doma? Je to bližšie, a majú tam zdravé veci." Ozval sa zozadu ten slizký hlas. Prevrátila som očami, no zostala som ticho. Nemám náladu hádať sa s ňou.

,,Čo ja viem Iss, toto bude rýchlejšie a je pravda, že aj ja som už dosť hladný." Ozval sa Harry a ja som sa v duchu víťazne usmiala. Dal prednosť mne, pred ňou.

,,Tak mňa vyhoď doma, ja zatiaľ pripravím Sophii izbu. Ja nie som ani príliš hladná." Usmiala sa Isabell. Prečo musí byť sakra taká milá? Teda hrať sa na takú milú? A prečo jej to všetci zožerú?

Po chvíľke jazdy Harry zastavil a Isabell vystúpila. Keď sa stratila v budove Harry zase vyštartoval a ja som vedela, že je čas na to, aby sa zahral na policajta. Len som dúfala, že to bude taký ľahký pokec, bez zbytočného citového vydierania.

,,Vieš o tom, že im to nijako neuľahčuješ?" spýtal sa ma. Vedela som, že má pravdu, samozrejme, že má, ale to by si moje tvrdohlavé ja nikdy nepriznalo. Mama s otcom to mali dosť ťažké keď sa Harry odsťahoval, chýbal im. Viac sa ponorili do práce, čím ja som získala viac slobody. Všetci sme sa spamätali až príliš neskoro.

,,Nič strašné sa nestalo, nechápem načo bolo všetko toto dobré, veď som sa proste iba zabávala s kamarátmi. Nikoho som nezabila ani neznásilnila, nemám dieťa a mám výborné známky. Kľudne som mohla zostať doma a všetko by bolo v pohode." Povedala som a pozrela na Harryho. Vyzeral unavene, no vždy keď sme prešli okolo pouličnej lampy oči mu zaiskrili.

,,Harry, sú dve hodiny ráno, nemyslím si, že to bude otvorené." Povedala som skôr, ako Harry stihol otvoriť ústa. Pozrel na hodiny a zasmial sa.

,,Ako je možné, že ma to nenapadlo neni si tu ani hodinu Sophi, a už strácam rozum." Obidvaja sme sa zasmiali a vydali sa na cestu domov. Teda k nemu domov, neplánujem sa tu zdržať.

Prvá oficiálna časť druhej série. Ešte to nie je nič moc, ale snáď tomu dáte šancu.
***