What do you think?

„... a žili šťastne, až kým nezomreli,“ dorozprávala tmavovlasá žena, ktorá sedela na kraji malej ružovej postele. S láskou pozrela na malé spiace dievčatko, ktoré sa na ňu nápadne podobalo.

„Dobrú noc, Tris,“ povedala a dala dievčatku pusu na malé čielko. Odložila knižku na nočný stolík, zdvihla sa a zhasla svetlo. Vo dverách sa ešte raz obzrela, aby sa mohla pozrieť na Tris.

O 15 rokov neskôr

Tak to by šlo. Ešte raz som skontrolovala svoj odraz v zrkadle. Mala som oblečené čierne tričko Jack Daniels, úzke čierne rifle a čierne vansy. V jednom uchu som mala čierny tunel, v druhom len malú čiernu napichovaciu náušnicu. Na prvý deň do novej školy si nechcem vziať nič nápadné. Áno, prvý deň v novej škole. Minulý týždeň sme sa s otcom, jeho priateľkou Sandy a mojou nevlastnou sestrou Jeanine presťahovali do Los Angeles a ja musím chodiť do školy, lebo tento rok zmaturujem a pôjdem na výšku. Neviem ešte ČO PRESNE chcem ísť študovať, ale chcem ísť na Londýnsku univerzitu. Osemnásť rokov som žila v Londýne a chcem sa tam vrátiť. Najskôr by som bývala so svojou staršou sestrou Joanne. Ona má 21 – je odo mňa o tri roky staršia. Otec vyhlásil, že ona sa s nami sťahovať nemusí, lebo chodí na výšku v Londýne. Aj ja chcem odísť od mojej terajšej „rodiny“. Pochopte, Sandy mám celkom rada a aj Jeanine (až na to otrasné meno – vymýšľal ho otec, Sandy chcela, aby sa volala Sarah), ale občas mám pocit, že sem nepatrím. Jeanine má trinásť rokov, blond vlasy, zelené oči, štíhla postava a podobá sa aj na Sandy, aj na  otca, Joanne je otec v ženskom vydaní – svetlohnedé vlasy, zelené veľké oči, štíhla postava, len ja som úplne iná. Mám havranie vlasy (ako nejaký Japončík), ľadovomodré oči, na rukách tetovania, svojský štýl obliekania, jedinečný hudobný štýl – Joanne a otec vravia, že som celá po mame. Ja si mamu nepamätám. Mala som tri roky, keď zomrela. Pamätám si len, že mi pred spaním vždy čítala rozprávky o princeznách (zvyčajne o Popoluške – tú som mala najradšej) a volala ma Tris. Neznášam svoje meno (najskôr ho tiež vymýšľala otec, lebo je fakt príšerné), ale táto skratka sa mi páčila. Sandy ma tak chcela volať tiež, ale nedovolila som jej to. Namiesto toho ma volá Bea – tak ako aj Joanne. Jeanine ma volá ako príde – Bea, Bee, Tricey, hej ty atď. a otec ma volá mojim celým menom, ktoré tak veľmi nemám rada. Volá ma...

„Beatrice! Švihaj!“ ach-jo... prevrátila som oči a odtrhla pohľad od zrkadla. Zobrala som si knihy, ktoré mám vo fascikli  (nerada nosím tašky), svoj biely iPhone som si strčila do vrecka spolu s kľúčmi od domu, peňaženku som dala do druhého vrecka a pomaly som zišla dole schodmi.

„Čau, Bea!“ pozdravila ma Sandy.

„Au ueve...“ odpovedala som nezrozumiteľne, lebo som si práve dala do úst muffin.

„Neodvezieš, prosím, Jean do školy?“ opýtala sa ma. „Ja nemám čas, lebo musím počkať kým prídu maliari a George už išiel do práce.“ Ach, áno. Zabudla som, že už môžem šoférovať.

„Jasne,“ odpovedala som. „Jeeeaaan!“ zakričala som na ňu, aby si pohla. Vždy jej to trvá päťsto rokov...

„Iiiideeem!“ odkričala späť a vzápätí už schádzala dole schodmi. Ako inak, nahodená podľa najnovších trendov.