Vyvolení

•14•

Už som nekričala. Prebodávala som Connora vražedným pohľadom, ktorý mi oplatil sexi úsmevom. Padali sme dolu. Pripravila som sa na poriadný placák, keď som na jazierku zazrela lekna. Ak nie teraz tak nikdy. Chytila som svoj talizman do dlaní a preniesla svoje myšlenky k Terram. Vtedy akoby sa zastavil čas.
„Terram? Zachrániš nás,prosím? Stačí keď mi pomôžeš zhromaždiť lekna v jazierku, aby nás zachytili."
„Dobre. Ale musíš sa sama naučiť ovládať svoj živel. Ako Connor. Tentokrát ti pomôžem."
V momente ako som otvorila oči začali lekna rásť a zväčšovať sa. Už mali možno tri metre keď nás zachytili. Šmýkli sme sa po ich lístoch a pristali na leknách. Cítila som sa ako na nafukovačke.
„Wauu! To bolo super! Ako si to urobila?" Chlapec mal očividne Vianoce, keďže sa vyškieral na všetky strany a húkal že chce ísť ešte raz.
„To Terram." zasmiala som sa tiež. Musím povedať, že po tom všetkom to bola nakoniec sranda. Connor pribehol ku mne a postavil ma na nohy. Povrch lekna nebol pevný čiže sme zleteli späť na ňho. Spadla som rovno na Connora, ktorý sa uškrňal. S tým jeho monokľom vyzeral vtipne. Mala som chuť mu urobiť ďalší...aby ladil. Nakoniec som mu dala jemnú facku.
„Auu! To začo?" skuviňal. Je dobrý herec.
„Za to že si nás takmer zabil."
„Mohla by si zo mňa vstáť prosím?" podpichoval.
Až teraz som si všimla že na ňom furt ležím. Rýchlo som sa postavila a skočila na pevnú zem. Kým sa Connor snažil postaviť snažila som sa zmenšiť lekno. Keď sa už chystal skočiť ku mne podarilo sa mi to. Lekno sa rýchlosťou svetla scvrklo a Connor padol do vody. Škodoradostne som sa uchechtla. Zrazu ma však chytila mokrá ruka za lýtko a stiahla pod vodu. Bláznili sme sa vo vode, kým nám nebola zima. Pán úžasný sa nás snažil usušiť vetrom ale jediné čo z toho vzniklo bol drobný vánok. Nechali sme to tak a šprintovali ku stredisku.
„Sam?"
Jako ja neznášam tu prezývku.
„Ano?"
Pozrela som do jeho sivomodrých očí.
„Prepáč za tu bitku."
„To nevadí...keby som bola tebou tiež by som ťa zbila." vyplazila som jazyk.
Urobil iba urazený pohľad a objatím sme sa rozlúčili.
„Kedy pôjdeme zase spolu vonku?" opytal sa.
„Keď sa naučíš nás udržiať vo vzduchu."
„Hahahah!" ironicky sa zasmial. Už sme sa rozišli a každý išiel svojou cestou, keď zakričal.
„Zlé sny!"
Iba som sa nad tým pousmiala a išla spať.

×××

Stála som na vrchole sveta. Všade kam som sa pozrela sa rozprestierala džungľa. Bolo úžasne vidieť pod sebou lietať vtáky. Jemný vánok mi hladil tvár. Cítila som sa slobodná. Zrazu sa ochladilo a celé húfy vtákov sa rozbehlo oproti mne. Nemala som kam utiecť... Stála som na malom priestore a podomnou sa lesy zmenili na obrovskú priepasť. Začula som hnusne kvílenie, ktoré pílilo uší. Ani ich zapchatie mi nepomohlo...mala som ten zvuk v hlave. Vrany krúžili okolo mňa a každej vyšiel zo zobáka tmavý tieň. Všetky tiene sa spojili a vytvorili jeden obrovský. Vrany sa rozostúpili a tieň sa rozbehol na mňa. Silou, ktorá mi vyrazila dych, ma strčil a ja som strmhláv padala do čiernoty. Nedokázala som sa zobudiť. Nedalo sa to. Svoj talizman som na krku nemala. Padala som hrozne dlho. Bola tu zima. Podomnou som zbadala zem. Toto bude bolieť. Keď som dopadla na zem, celým telom mi prebehla bolesť a nastala TMA. Jediné čo som vnímala bolo neutichájuce kvílenie.

S prudkým nádychom som sa prebrala. Nemohla som lapiť dych. Po niekoľkých neúspešných pokusoch dýchať sa mi to podarilo. V izbe bola tma. Ihneď som zasvietila lampu a snažila sa upokojiť.
„Žijem...žijem...žijem...žijem..." upokojovala som sa piskľavým hlasom.
„ŽIJEM!" rozplakala som sa z tej hrôzy čo moje vedomie práve prežilo.
Vzlykala som ešte dlho. Všetko ma príšerne bolelo. Nadvihla som si tričko. Na celom bruchu a hrudníku sa mi robili podľiatiny. Vybehla som z postele a utekala za panom Watsonom. Vyzerala som určite hrozne. Chodba bola slabo osvietená. Bežala som, kým mi dych stačil. Bola som vyčerpaná. Zrazu sa otvorili jedny dvere a z nich niekto vyšiel.
„Joshua!" piskľavo som zašepkala. Nemohla som rozprávať.
Hneď ako sa obrátil som mu spadla do náručia.
„Samantha! Čo ti je?!" zreval na celú chodbu. Super...zobuď všetkých nech každý vie že umieram.
„P-pp-an Wat..." strpli mi ústa.
„Chceš ísť za Pánom Watsonom?"
Slabo som prikývla. Schmatol ma a uháňal so mnou po chodbe. Z dverí už vykukovali hlavy, aby zistili čo sa deje. Môj zrak bol na tom čoraz viac horšie. Takmer som nedýchala.

Dramatickejšia a zatiaľ najdlhšia časť aku som kedy napísala :D Dufam že ste si ju užili a pochopili ju... Dobrú nov prajeem! <3
Špecialné poďakovanie pre: Oxan457 a SysBlaBla999 <3
( táto časť vám bola aj venovaná)
Ďakujem za každy comment a votes!