Vyvolení

•56•

Hneď ako som vstúpila do Georgovej kancelárie ma Connor zasypal otázkami ohľadom sna.
Na nič som mu neodpovedala. Zmohla som sa len na:
„Poviem ti to večer."
Ustarostene sa na mňa pozrel a nežne ma pobozkal.
Tak ako vždy, ani teraz ma motýliky nesklamali.
„O deviatej prídem...dobre?"
Držal mi tvár v rukách.
„Dobre."
Usmiala som sa.
Spoza môjho chrbta sa ozvala Aiden.
„Aj keby som rada vedela čo sa ti snívalo, niečo mi hovorí že to mám radšej nechať tak."
Bolestne som sa na ňu usmiala.
„Tak to bude najlepšie."
„Poď Joshua..."
Schmatla ho za ruku a stratila sa s ním za dvermi.
„Tak zatiaľ ahoj."
„Ahoj."
Pobozkal ma na špičku nosa a odišiel.

Za ten čas som sa stihla osprchovať, prečítať krátku knihu a len tak sliediť po internete.
Konečne sa ozvalo zaklopanie na moje dvere. S nervozitou som ich otvorila.
Stál v nich Connor a pozeral sa na mňa sexi roztomilým pohľadom.
„Poď dn...."
Ani som nestihla dopovedať vetu. Connorove pery ma úplne umlčali. Začal mi pomaly kusať spodnú peru. Vzdychla som.
Exiatuje niekto kto sa vie bozkávať lepšie?
Silno pochybujem.
Connor ma nadvihol do výšky a ja som si okolo neho omotala nohy.
Ťarbavými krokmi nás presunul k posteli, na ktorú ma zvalil.
Prebehol mnou vzrušujúci pocit.
Opäť sa mi vrhol na pery.
Prsty si vsunul so mojich vlasov.
Zrazu sa odomňa odtiahol.
„Chýbala si mi." Zašepkal pri mojih perách.
„Nevideli sme sa maximálne dve hodiny..." zasmiala som sa.
„Dve hodiny!" žalostne nadvihol ruky, načo som vybuchla do smiechu.
„Si strašný."
Spojila som naše pery. Pomaly mi nimi začal prechádzať po krku. Chytil mi do rúk tielko a prevliekol mi ho cez hlavu.
Takmer hneď som sa naňho nalepila.
Bolo mi jedno čo práve robíme. Chcela som ho mať pri sebe! Možnože sa nám iná šanca ani nenaskytne.
Connor nachvíľku odlepil naše pery. Videla som ho ako sa usmieva.
„Prečo sa smeješ?"
„Lebo podomnou leží polonahá žena, ktorú veľmi milujem."
Moje srdce radosťou poskočilo.
„Veď si ma takto takmer mesiac videl v pralese... No vlastne ešte viac odhalenú."
„To bolo iné." šepol a vášnivo spojil naše pery.
Nenamietala som.
Nakoniec sme sa ani nedostali k téme Sen.

„Dobré ránko."
Prebudilo ma Connorove zaklopanie na dvere. Unavene som sa za ním otočila. V rukách držal dve šálky, z ktorých sa párilo. V momente mi zašvkrkalo v žalúdku.
„Ďakujem."
Zdvihla som sa z postele a presunula k nemu. Pobozkala som ho na líce a urýchlene si zobrala šálku s kakaom.
Vypila som ju na jeden hlt.
„A ja som dúfal že si pokecáme..." Predstieral falošný smútok.
„Veď pokecáme... Len nie práve pri šálke s kakaom."
Zazubila som sa.
Porazenecky si vzdychol a posadil sa somnou na posteľ.
„Takže...chcel som s tebou prebrať ten sen."
„Sen? Nepreberali sme ho vče....? oh.."
Pri spomienke na včerajšiu noc som sa začervenala.
Connor si to všimol a z plného hrdla sa zasmial.
No krišpin.... To som fakt taká nechápavá? Už len to oblečenie rozhádzane po celej mojej izbe niečo vraví.
Ale... Bolo to úžasné.

Keď sa konečne dosmial mohla som začať rozprávať. Jeho veselý úškrn nahradil zmätok, hnev a nakoniec ešte väčší hnev.
„Keď ho niekde uvidím, tak ho zabijem." zaškrípal zubami.
Pousmiala som sa a hodila som sa mu do nárúčia. Tuho ma stlačil.
Ostáva nám šesť dní.
A sme si toho plne vedomí.

Opäť sedíme v Georgovej kancelárií.
Tentokrát s plánom.
Pán Watson našiel v jednej z jeho prastarých kníh zmienku o púšti. Dokonca sa tam nachádzali aj nejaké čísla. Boli to súradnice, ktoré sme vedeli prečitať len my s pomocou strážcov.
„Prečítaj to Connor."
George mu podal zdrap starého papiera.
Connor sa naň zapozeral a mračil sa.
„Čo sa deje?" štuchla som doňho.
„Môžem prečítať len kúsok."
„Ukaž mi to." Vytrhla som mu súradnice z ruky a zapozerala sa na ňe.
Čiary v strede sa začali pomaly vlniť až nakoniec sa z nich poskladali čísla.
„Wau..."
Pomaly som po nich prešla prstom.
„Čo vidíš?" Zhúkli na mňa všetci naraz.
„4453.... Nič viac."
Počula som sklamané vzdychy.
„Aké čísla?" Narovnal sa Connor.
„4453." Zopakovala som a nechápavo sa pozrela do jeho očí.
Na tvári sa mu rozlial úsmev.
„Ja som videl 683.2."
„Kde?"
Prstom ukázal na posledné značky.
„Ja vidím tieto."
Prstom som prešla po štyroch číslach.
„Každý vidíte kúsok." zamrmlal George.
Všetci sme sa naňho dychtivo pozreli.
„Je nepochybné že toto sú  súradnice k väzeniu." zahlásil a podal papier Joshovi a Aiden.
Spolu sme to poskladali dokopy.

„Toto je veľmi presné." škrabal sa George po hlave.„neviem či naše GPS-ká budú môcť tieto čísla zapísať... Ale aspoň vieme kde približne to je."
Napäto sme čakali na ďalšie pokyny. Connor ma celý čas držal za ruku.
Ja ho tak ľubim...
Z toku myšlienok ma vytrhol Georgov hlas.
„Príďte tu zajtra o piatej."
Zašomral a naďalej sa krčil za stolom. Tichými krokmi sme vyšli von.
Connor ma naďalej držal za ruku.
Hneď ako sa zavreli dvere ma nežne pobozkal.
Tie bozky doslova kričali milujem ťa.
Chvíľu som si to užívala, kým nás nevyrušila Aiden.
„Nechceli by ste zájsť na...posledné predvojnové posedenie?"
S nevôľou som sa od Connora odtiahla.
„Posledné?"
„Áno...."
„Dobre." povedali sme s Connorom jednohlasne. Usmiali sme sa.
Aiden sa hneď rozžiarili očí.
„Za desať minút v mojej izbe!" Zasmiala sa a zdúchla preč.
Toľko optimizmu som pokope ešte nevidela.
„Tak ja sa idem pripraviť." Zapozerala som sa na Connora. Na jeho plné pery, črty tváre ale hlavne do jeho sivomodrých očí. Mal ich úžasné... Doslova som sa v nich mohla utopiť.
„Netreba... Oblečená si."
Venoval mi krátku pusu na krk.
Zasmiala som sa.
„Jasné...."
Po štyroch minútach som sa spamätala.
„Fakt musím! Už mám len šesť minút..."
„Dobre." vzdychol a konečne ma pustil.
Musela som doslova letieť chodbami aby som to stihla.
Len tak tak som sa prezliekla.
Do Aidinej izby som prišla posledná. Sedela s Joshom na posteli a o niečom sa bavili. Connor sa opieral hneď oproti o stenu.
„Konečne Sam!" zhúkla Aiden a v momente sa postavila z postele.
„Ideme!"
„Ale kde?"
„To je prekvapenie."

Ďalšia čásť. 😂
Taká oddychovka.
Dúfam že sa Vám páčila...
No.... Dneska moc výrečna niesom :Dddd
Prečo som s touto časťou tak nespokojná? :((