DAMAGED

DAMAGED- 8. časť- I'm sorry

„Si hladná?“ opýtal som sa aj keď dosť otrávene a neprívetivo.

„Nie, prešla ma chuť“ otočila sa a s trochou obtiažnosti prešla po schodoch smerom do izby.

„Kurva ešte aj ty začínaj“ zakričal som po nej, načo zastala v strede schodiska a otočila sa na mňa.

„Uvedom si, že ty si ten ktorý väčšinou začína. Ty si ten, kto tu je veľký pán a nepozerá na nikoho a nič. Začína mi byť z teba zle“ pohŕdavo nadomnou odfrkla a znova sa dala do pohybu.

„Takto“ rozbehol som sa za ňou a chytil ju presne keď vyšla schody, načo ňou trhlo „Takto, sa so mnou rozprávať nebudeš“ zasyčal som.

„A čo spravíš? Odrežeš mi jazyk, aby si nemusel počúvať pravdu?“ osočila sa na mňa.

„Ak budeš pokračovať, nič iné mi neostane“ zasyčal som jej tesne pred tvárou.

„Poslúž si“ prižmúrila oči a prepaľovala nimi do mňa dieru. Kurva kto ju kedy vymenil? Nedávno sa zo mňa klepala strachom, bola ticho a čumela do zeme a teraz? Teraz je to niekto iný. Nemá strach. Na toto nie som zvyknutý. Prečo jej jednoducho neprevŕtam tú blonďatú hlavu jednou guľkou?

Keď som ostal ticho, posmešne odfrkla, otočila sa a išla do mojej izby. Mal som také neskutočné nervy. Rozhliadal som sa a hľadal vhodný objekt na ich vybitie. Nič.

„Kurva!“ zakričal som a buchol päsťou do steny. Opakovane. Pozrel som sa na miesta kostičiek, ktoré to schytali najviac. Zodreté do krvi, ale bolo mi to jedno.

Nabehol som do svojej izby, všimol si ju, ako sedí na posteli a zabíja ma pohľadom. Ignoroval som to a vošiel do kúpeľne, urobil rannú hygienu, vošiel späť do izby a obliekol sa.

„Kam ideš?“ opýtala sa stále dosť vysokým hlasom.

„Nestaraj sa“ ani som sa na ňu nepozrel a naďalej si zapínal opasok na rifliach.

Nechápem, prečo ju rovno nezabijem. Jeden nepatrný pohyb ukazovákom a guľka by sa nádherne rozpestrela v jej hlave. A bol by pokoj. Nikto by ma nenervoval. Život by sa vrátil do starých kolají a spokojne by som prežíval, ako doteraz.

„Čo tu mám ako robiť ja?“ znova sa ozvala, už trochu kľudnejším ale zato o dosť viac pohrdavejším hlasom.

„Čum do steny“ pozrel som sa na ňu „Alebo ti mám zavolať Lila? S ním sa nudiť nebudeš, to ti ručím“ uškrnul som sa a žmurkol.

„Skúsenosti?“ provokatívne prehodila. Hodil som po nej pohľadom a videl, ako sa ironicky usmieva a klipká očami.

„Tak určite. Inak, zajtra bude tu v dome párty. Nenúť ma, aby som ti dovtedy musel ublížiť. A tie tvoje kecy nepomáhajú“ vrátil som jej úsmev a vzal si koženú bundu, ktorú som si následne obliekol.

Ostala ticho a pokrútila hlavou. Znova som to dokázal. Kde sa zrazu podela tá Faith z rána? Respektíve spred pár minút? Moje vnútro bolo na mňa pyšné.

„Neviem kedy prídem. Opováž sa utiecť a prisahám že to bude vec, ktorú budeš vo svojom skurvenom živote ľutovať najviac“ hovoril som s vážnym dôrazom. Naštvala ma. Seriózne.

Ťažko preglgla a sklopila zrak. Usmial som sa nad sebou a opustil izbu.

Jediné, čo v tejto chvíli potrebujem je, si na niekom vybiť nervy. Nenapadá mi lepší spôsob ako využiť to a spojiť príjemné s užitočným. Budem sa snažiť nájsť Travisa a pritom sa trochu odreagujem.