DAMAGED

DAMAGED- 14. časť- Justin?!

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, ako rýchlo uteká čas? V jednom momente ste tu a o sekundu neskôr úplne inde. A keď sa obhliadnete za seba zistíte, že za pár mesiacov sa udialo toľko vecí. Život sa každou sekundou posúva, mení. Ten môj nabral kvalitne na obrátkach. Pred pár mesiacmi som bola týraná nevlastným otcom, bála sa niečo povedať a teraz?...

„Prisahám, že to zaplatím! Dajte mi týždeň“ zaplakal nejaký chlap a očami skenoval všetkých, ktorý stáli v tmavej chladnej  miestnosti, inak známej ako naša pivnica´, pričom sa mu zadrhával ešte aj dych. Strach. 

„Ak som sa niečo v živote naučila, tak to, že týždeň je príliš dlhá doba, aby som ju dala nejakému idotovi“ uškrnula som sa a ešte viac mu pritlačila opätok do jamky na krku.

„Ako povedala. Kámo, ja ťa nechcem zabiť, ja nie som zlý, ale tí nadomnou áno. A vieš--“ podišiel k nám Travis a čupol si hneď vedľa neho „došla im trpezlivosť“ mykol plecami, s predstieranou ľútosťou.

„Prosím, dám vám dvojnásobok len--“

„Mala by si ísť“ znova sa narovnal a letmo sa na mňa usmial. Prikívla som a s hlasným klopkaním opätkov sa vybrala hore schodami. Obzrela som sa na Travisa a hneď potom sklopila zrak. Odchádzam, čiže viem presne, čo sa teraz bude v tejto miestnosti diať. Vyšla som, zatvorila za sebou dvere a s ťažkým povzdychnutím prešla do obývačky.

„Nemám mu ísť pomôcť?“ opýtal sa ma Matt, keď som si sadla vedľa neho na gauč, pričom vypol telku a celým telom sa natočil ku mne.

„Myslím, že to zvládne“ pokúsila som sa o úsmev. Hneď nato sa domom rozsiahli dve hlasné rany, našťastie stlmené miestnosťami.

„Zvládol to“ uškrnul sa Matt a odišiel. Privrela som oči a hlavu si zložila do rúk...

..Áno a presne to všetko sa môže udiať za pár mesiacov. Toto je to, kým som dnes.

Asi týždeň po tom, čo som sa tu prisťahovala mi Travis povedal, čím sa on a jeho “spolubývajúci“ živia. Pracujú pre niekoho vyššieho, ktorého volajú “Sean“, lenže nikto okrem Travisa sa s nim ešte nestretol.

Nenútili ma, aby som niečo robila. Ale je dobrý pocit, vedieť sa o seba postarať. Nebyť tým malým dievčaťom, ktorému sa stále podlamujú kolená. Zmenila som sa. Možno to, čo robíme je zlé, ale prvykrát mám pocit, že niečo robím z vlastnej vôle. Nikto mi nevraví, čo je správne. Keď odomňa odišiel otec, stratila som sa. Keď som bola mlátená, upadala som ešte nižšie. A teraz som našla cestu. Možno nie tu správnu, ale budú tu ďalšie a ďalšie zákruty, pri ktorých si každý vyberie svoj cieľ.

Prečo som odtiaľ odišla? Áno, stále sa nemôžem pozerať, ako niekto umrie. Všetci to tu vedia, nikto ma nesúdi. Pocit slobody.

Nerobím vlastne nič hrozné a viem, že kedykoľvek môžem aj s tým skončiť.  Ale dáva mi to moc. Pocit, že niekam patrím. A to je to, čo som nikdy nezažila. A ak áno, tak to bolo skurvene dávno.

„Tak tu si“ do miestnosti vošiel Travis s miernym úsmevom na tvári, ale hneď ako som k nemu zdvihla hlavu, jeho výraz sa zmenil na zmätený a znepokojený.

„Deje sa niečo?“ sedačka sa prehla pod jeho váhou a o sekundu na to som pocítila jeho ruku na tej svojej. Sledovala som pohyb jeho palca po mojich hánkach a hľadala slová.

„Nope“ pokúsila som sa o úsmev, ale asi nie veľmi presvedčivý.

„Faith“ vydýchol spolu s vyslovením môjho mena a chytil mi bradu medzi palec a ukazovák, čím ma donútil zdvihnúť hlavu a pozerať sa mu do očí „Vieš, že mi záleží na tom, ako sa cítiš. A pomôcť ti môžem, len ak mi povieš, čo ťa trápi“ hrejivo sa usmial, čo donútilo moje kútiky sa tiež trochu nadvihnúť. Pritiahol mi hlavu a vlepil mi na pery jemný bozk.