DAMAGED

DAMAGED- 20. časť- Actually, I Helped You

Viečka sa mi pomaly rozlepili a môj pohľad padol na rýchlo sa mihajúcu krajinu. Hlavu, doteraz opretú o sklo som neprítomne zdvihla a otočila každým smerom.

„Robíš si srandu?“ vyprskla som, mierne neprebrane a rozhliadla sa po aute.

„Vyzerám, ako že si robím srandu?“ pozrel sa na mňa Justin, bez jedinej emócie v tvári a hneď potom znova venoval plnú pozornosť šoférovaniu.

„Kde ma to berieš? A ako som sa sem dostala?“ otočila som sa na neho celým telom a kládla otázky vyplívajúce z toho, že vôbec neviem, čo sa deje. A pocit, keď neviem, čo sa deje z duše nenávidím. Neviete, čo čakať. Neviete, čo sa môže stať. A často je to niečo zlé.

„Justin, chceš sa dožiť rána?“ prebodla som ho pohľadom a môj hlas nabral ešte viac na vážnosti.

„Faith, ukľudni sa“ uchechtol sa a venoval mi krátky, nezmyselný pohľad, ale aj tak som si mohla všimnúť tie iskričky pobavenia v jeho očiach. Som rada, že aspoň niekto sa baví.

„Odpovieš mi?“ rozhodila som rukami a uvedomila si, že ho to moje zúfalstvo len povzbudzuje v tom, čo robí. Lenže, ja vlastne ani neviem, čo robí. O čo sa snaží. Moja myseľ je natoľko hipnotizovaná tým, čo sa stane, že nedokáže jasne uvažovať.

„Nope“ usmial sa na mňa, pričom bolo jasne vidno, ako si to užíva „Príliš otázok naraz. Ale neboj sa, neskôr ti všetko vysvetlím“

Moje oči sa zúfalo privreli, s nádejou, že keď sa znova vrátia do pôvodnej pozície, budem doma. Áno, doma u Travisa. Pretože tam je teraz môj domov. Nie len prázdny dom, v ktorom som sa cítila cudzia aj po niekoľkých rokoch.

Otvorili sa a nič. Moje telo bolo stále na tom istom mieste. V aute, idúcom nevedno kam. Zúfalo, naštvane a hlavne beznádejne som si vzdychla. Celým telom som sa znova otočila dopredu a nervózne sa oprela o sedadlo. Ruky mi skončili prekrížené na hrudi a moje, od nervozity mierne privrené oči skenovali kilometre míňajúce sa za oknami. Aj keď som sa to snažila ignorovať, často som na sebe cítila Justinov pohľad.

„Baví ťa to?“ nakoniec som to nevydržala a prepálila ho pohľadom.

„Uvedomuješ si, že keď sme naposledy spolu išli autom, bola si úplne iná. Triasla si sa, úplne si sa bála a teraz--“

„Uvedomuješ si, že to bolo chvíľu po zabití Johna? Ale ak ti ide len o toto, áno zmenila som sa. Môžem už teraz ísť?“ položila som otázku, na ktorú som už aj tak dopredu poznala odpoveď. A vôbec sa mi nepáčila.

„Nejde mi o to“ povedal kľudne a ladne pretočil volantom. Zišli sme z cesty a pred našimi očami sa objavila malá, odľahlá budova, s menšími oknami a veľkým nápisom. Vyzeralo to ako jedno z tých rodinných bistier a presne preto nechápem, ako sme sa tu ocitli my dvaja.

„A o čo ti ide?“ presunula som pohľad znova na Justina, ktorý sa ani neobťažoval pozrieť sa na mňa. Vytiahol kľúče a strčil si ich do vrecka.

„Len sa chcem najesť“ odpovedal s myknutím pliec, tesne predtým ako potiahol páčku na dverách, čo spôsobilo ich otvorenie.

„Žartuješ, však?“ vystúpila som chvíľu po ňom, hneď ako som sa dostala s počiatočnej nechápavej chvíľky a kričala, zatiaľ čo som sa ho snažila dobehnúť. Ignoroval ma a šiel ďalej. Jeho kroky zastali až pred dverami, ktoré podržal a počkal, kým nimi s pokrútením hlavy prejdem. Neodpustil si mierny úškľabok a následoval ma.

„Sadni si tu“ jeho ruku som pocítila na svojom páse, čím mi udával smer. Z mne neznámych dôvodov moje telo zareagovalo na jeho dotyk a naplo sa.

Skĺzla som do boxu a pohodlne sa oprela. Sledovala som, ako si Justin sadol oproti mne a oprel sa lakťami o stôl.

„Kde máš, vieš krv a to všetko z tváre?“ opýtala som sa, keď som zaregistrovala, že jeho tvár je značne pohmoždená, ale ani kvapka krvi na nej.

„Umyl som sa“ povedal, akokeby to bolo úplne zrejmé. Mne teda nebolo.

„Čo-kde?“ nechápavo som zmraštila čelo „Čo si so mnou vlastne urobil?“

Mimika jeho tváre sa podstatne zmenila, nevedel nájsť správne slová. Správnu výhovorku, vysvetlenie na to, že ma vzal proti mojej vôli. Áno, znie to šialene.

„Čo to bude?“ oboch nás z premýšľania vyrušil hlas servírky, ktorá sa z ničoho nič zjavila pri našom stole a významne si nás oboch prezerala. Keď k nej Justin zdvihol hlavu, na tvári jej nabehla mierne vystrašená grimasa, s podtónom ľútosti. Samozrejme, Justin si neodpustil venovať jej svoj úsmev, nad čím sa jej podlomili kolená. Privrela som oči a dosť výrazne pokrútila hlavou. Vážne s ňou flirtuje?

„Čo si dáš, Faith?“ pohľadom prešiel na mňa.

„Nič“ mykla som plecami a ďalej sa tvárila, že tam ani nie som.

„Dva krát burger s hranolkami a dve veľké koly“ žmurkol na ňu.

Nikdy nepochopím chalanov. Obzerajú si všetko, čo sa hýbe.

„Justin prečo som tu?“ opýtala som sa z ničoho nič a v mojom hlase sa odrážala vážnosť. Ten moment, keď skončí sranda a vy očakávate vážne vysvetlenie na nepochopenú situáciu. A v jednej takejto sa práve nachádzam.

„Nemohla si tam dlhšie zostať“ zahľadel sa do stola a jasne sa vyhýbal očnému kontaktu so mnou.

„Bývam tam!“ vykríkla som s náznakom až zúfalosti z toho, že to nevie pochopiť. To, že nemá právo rozhodovať kde ostanem a kde nie.

„Nie, proste viac nie“ zdvihol ku mne zrak a díval sa na mňa.

„Vážne, o čo ti ide? Pomohla som ti! A ty namiesto toho, aby si povedal ďakujem Faith, ma nejakým skurveným spôsobom unesieš a- ja- mám toho dosť“ vybuchla som a nechala všetko čo som chcela povedať vyplávať na povrch. Zdvihla som sa zo stoličky a ignorovala pohľady všetkých prítomných. Ignorovala som, že im teraz musím pripadať ako totálny blázon, ktorý niečo nesúvisle vykrikuje uprostred ničoho. Jeho tvár neprejavovala žiadne emócie, jedine ak mierne prekvapenie a nervy. Opakovane stláčal sánku a prebíjal ma pohľadom. Ale to bolo všetko. Žiadna ľútosť toho, čo urobil. Žiadne previnenie, či ospravedlnenie. Alebo len hlúpe uznanie pravdy.

Asi som na sekundu zabudla, s kým to tu vlastne sedím. S vrahom, ktorý nemá problém ma zabiť hneď, ako si ešte raz otvorím pusu. Viackrát mi to pripomenul, lenže stále je niečo, čo ma núti mu vykričať do tváre, že nemôže ovládať ľudí. Mňa.

„Počkať“ takmer som šepla, otočila som sa k nemu, s prižmúrenými očami a naklonenou hlavou „Ty si to mal pripravené“ uvažovala som nahlas, najskôr s úplne neprítomným výrazom.

„Faith“ vydýchol moje meno a postavil sa oproti mne „Pýtaj sa, všetko ti vysvetlím“

„Ako si si bol taký istý, že ti pomôžem?“ pozrela som sa na neho a hľadala odpoveď. Odpoveď, ktorej som sa z časti bála.Odpoveď, ktorá vlastne sama o sebe ani nie je podstatná, ale vedie k ďalším.

„Faith, aj keď to tak nevyzerá, to ja som pomohol tebe...“

Táák nová časť :) Snááď sa vám páči. Ak áno, budem vďačná ža každý jeden Vote a každý jeden Komentár :3 A prosím si dlhé, krásne komentáre :D :P Dajte vedieť, ako sa vám to páči, či ste spokojní a ...neviem. Hocičo :)

Pre ďalšiu časť 50 Votes a 10 komentov. Verím, že to dáte :3 :) Ľúbim vás :*