Beautiful Creatures ✔️

•27.

,,Čestné slovo.. To je snáď silnejšie než nejaký sľub." Zasmial som sa.

"Fajn." Sklonila som hlavu a machla som rukou. Korene sa ihneď začali sťahovať späť do zeme. Robím chybu.

Ako ma pustila usmial som sa na ňu. ,,Ďakujem." Pomaly som išiel k nej.

Zahryzla som si do pery a ostražito ho pozorovala.

Podišiel k nej až úplne blízko, čím bola nútená trochu cúvnuť.

Prekvapene som cúvla. Ja som vedela, že to bola chyba. So strachom v očiach som sa naňho pozrela.

,,Bojíš sa?" Usmial som sa na ňu aj keď som vedel odpoveď.

"Čo myslíš.." Povedala som.

Zasmial som sa.,,Neboj sa. Neublížim ti" Usmial som sa a naklonil som sa k jej krku a čakal na jej reakciu.

Ihneď zom od neho cúvla. "Pre-prestaň." Vykoktala som zo seba.

Podišiel som k nej bližšie..
,,Ver mi." Povedal som.

"Ja.." Sklonila som hlavu. "Verím ti." Zašepkala som.

Naklonil som sa k jej krku a položil jej naň hlavu a rukami som si ju pritiahol k sebe. Objal som ju. ,,Mňa sa báť nemusíš." Pošepkal som.

Vydýchla som. Pri ňom som sa cítila v bezpečí. Aj keď niekedy spravím hlúposť, neublíži mi. Obmotala som mu ruky okolo pása a pritisla sa k nemu bližšie. "Prepáč." Šepla som mu do hrude.

,,V pohode" Zasmial som sa. Zrazu sa za nami ozval smiech. ,,Takže vy steeee.." Niekto začal. Odtrhli sme sa od seba a moja prvá reakcia bola odpovedať. ,,Uhmm nie.. My.. My sme len kamaráti... Čo.. Kamaráti, čo sa občas bozkávaju." Povedal som nervózne, ale viac ma zaujímalo kto to bol.

Celá červená som sa skryla za Dominica. Bol to nejaký človek. Necítila som z neho ziadnu mágiu.

,,Kto si?!" Spýtal som sa ho.

To by zaujímalo aj mňa. "Som Frederic. A tieto lesy patria mne, takže lepšia otázka je, kto ste vy a čo tu robíte?" Opýtal sa a ja som si skryla svoju červenú tvár do Dominocovho chrbta. "My sa tu skrývame." Zamrmlala som a na diaľku zničila náš provyzórny dom. Nikto o ňom nemusí vedieť.

,,Nevedel som, že lesy majú majiteľov!" Zamračil som sa naňho a pred Amber som sa ochranársky postavil.

"No nie všetky, ale tieto lesy sa denia z generácie na generáciu." Odpovedal. Rýchlo som chytila Dominicovi ruku. Začínal sa hnevať.

,,No ale som si istý, že by z toho, že tu sme nemal byť problém" Usmial som sa čo najmilšie, ale vo mne to vrelo.

"Uhm.. To nie.. Ale byť takto v lese nie je bezpečné.." Povedal a zamyslel sa. Som zvedavá, čo z neho vypadne. Dominic mal nervy na krajíčku. "Povedala si, že sa skrývate?" Opýtal sa ma. "Áno." Povedala som stojac za Dominicom. "Hm.. Môžem vám pomôcť. Teda, ak by ste chceli." Usmial sa.

Zdvihol som naňho pohľad. ,,Ako?" Zavrčal som hnusne.

"Tak to pozor mladý. Ponúkam vám pomoc a vy sa správate takto?" Opýtal sa ho pokrútil nad ním hlavou.

Pozrel som na Amber a dúfal som, že ona nejak zachráni túto situáciu inak hentoho roztrhám v zuboch.

"Ospravedlnte ho. Len ma chráni." Povedala som previnilo. "To nevadí. Čo keby sme sa presunuli niekam, kde to bude pohodlnejšie? A vy ste sa obliekly?" Opýtal sa. Pozrela som na Dominica. "Možno nám naozaj pomôže." Povedala som mu tak, aby ho pán Frederic nepočul.

Prevrátil som očami a vzal som si veci od jazera. Keď sme sa obaja obliekli nasledovali sme Frederica.

"Tak. A sme tu." Zastavili sme pred veľkým domom."

,,No a čo tu?" Spýtal som sa ho na mňa ešte pekným hlasom.

Povzdychol si. "Ťahá mi už na sedemdesiatku a nemám žiadnu rodinu. Som tu sám, takže tu môžete ostať. Ja sa už aj tak o chvíľu poberiem na večný odpočinok. A keď môžem niekomu pomôcť.." Otvoril dvere a voviedol nás do domu. "Len ak zomriem, bol by som rád, ak by na mojom pohrebe niekto bol.." Povedal.

Prišlo mi ho ľúto ale zmohol som sa len na. ,,Aha."

Buchla som ho do brucha.

,,My z radosťou prídeme na pohreb" Usmial som sa a následne som pozrel s vyvalenými očami na Amber. Ona je tiež ticho! Pff.

"Preboha! Vieš ako to teraz vyznelo?! To si už mohol byť radšej ticho." Prekrútila som nad ním očami. A Frederic sa zasmial.

,,Tak prepáč ešte nikdy mi toto nikto nepovedal.. Mohla si sa ozvať ty" Zasmial som sa tiež.

"Hej, ja nejdem ani na pohreb svojho otca, pamätáš?" Odvrátila som od neho pohľad. Frederic nás celý čas pozoroval.

,,Počkať, čo?" Pozrel som na ňu.

"Zabil si ho.. A teraz ide po nás moja vydarená matka. Neodcudzujem ťa, zachránil si ma.. No teraz keď si to tak vezmem, nemal si to spraviť. Ide ti o život.." Povedala som so sklonenou hlavou

,,Uhm.. Čo sa stalo stalo sa.. A mne to nevadí.. Už sa tým netráp." Usmial som sa na ňu.

"Ehm.. Dobre som počul?" Opýtal sa Frederic. S vytrieštenými očami som sa naňho otočila.