Bad boy? She knows.

Epilóg

Mama mi vždy hovorila, že nezáleží na tom, ako veľmi niečo chceme, väčšinou nič nezmôžeme, keď nám zoberú našu milovanú osobu. Hovorila mi to vždy, keď niekto zomrel. Za celý môj život to bolo asi desať krát, možno aj viac, ale na to si nepamätám.

Vždy mi hovorila, že musíme zdvihnúť plecia a bojovať, či už s ostatnými, alebo sami so sebou. Pretože ako náhle je niečo mŕtve, už to neprivedieme k životu. Iba si musíme počkať, pretože čas nás vylieči.

Po tom všetkom, čím si prešla, si myslím, že v jej slovách je čosi viac než múdrosť, je tam skúsenosť a čas, ktorý potrebujem. Ibaže zatiaľ nie. Zatiaľ potrebujem precítiť všetko naokolo, žiť a bojovať sama so sebou, aby som prekusla stratu, ako tomu bolo po prvýkrát.

Prečítam si písmená na náhrobku. Glenn Newholeder – Žil 75 rokov. Budeš navždy v našich srdciach.

Vzlyknem, čítam si tie vety stále dookola a dookola, takmer nevidím od opuchnutých očí. Na svojich studených lícach cítim zamrznuté slzy, vydychávam paru namiesto vzduchu. Zatrasiem sa.

Pozriem sa na čerstvé biele kvety s nápismi, ktoré má na hrobe. Hlina je čerstvá, obrad sa skončil pred hodinou. Ostala som tu sama, všetci ostatní sa rozhodli ísť na kar. Ale ja nechcem, nevládzem jesť, ani piť, nieto sa zabávať. Je to akoby včera, keď umrela mama a teraz otec.

Pamätám si na deň, keď mi zavolal otec, aby mi to oznámil. „Je mi to ľúto, Daph."

A ja som vedela, že je, hoci spolu nehovorili vyše dvoch rokov. Jednoducho sa stalo tak veľa vecí v ich životoch, že spolu nemohli byť. Taktiež si pamätám na obrovskú hádku, ktorú som spravila, keď si ma v štrnástich chcel zobrať otec, ale mama to nechcela. Na víkend, poobzerať sa.

Ale mama nezvládala. „Nechápem, prečo nie ste spolu! Vidím tie vaše pohľady, vidím vaše tajné bozky, vaše úsmevy, keď sa na seba pozeráte! Viem, že chcete byť spolu, ale aj napriek tomu si žijete každý sám, hoci vás to trápi! To sa nemôžete správať ako malé deti?!"

Mama sa na mňa pozerala ľútostne, vedela, že mám pravdu. Milovala ho rovnako ako otec miloval ju, ale nikdy sa viac nedali dokopy. No volali si, objímali sa, bozkávali sa. Ale nikdy sa nedali opäť dokopy. Tuším, že mama odmietla aj žiadosť o ruku. Istý čas som ju za to nenávidela, ale po čase mi došla jej veľká obeta.

Milovala ho tak veľmi, že ak by tomu úplne podľahla, zanevrela by na mňa, či by bola horšia matka. A otec to rešpektoval, z lásky k nej. A ja som tomu nechápala. Ale taká láska je, naučí vás bojovať, prehrávať a taktiež sa obetovať.

Chcela byť dobrá matka a tak sa obetovala. „Viem, že to bude znieť šialene, Daphne, ale predtým, ako išla spať, mi volala. Plakala, ale nemyslím si, že to bolo od smútku, akoby plakala od šťastia. Povedala mi, že ma miluje viac než čokoľvek na svete. Povedala, že som jediný v jej živote, že nikto iný už nikdy nebude. Bolo to divné – nevideli sme sa tak dlho... Dva roky. Ale tiež mi povedala, že teba miluje viac. A mám ti odkázať, že vždy pre teba chcela len o najlepšie."

O pár hodín na to zomrela v spánku. Našiel ju sám otec, keď ju išiel skontrolovať ihneď po tom, ako mi volal. Našiel ju a už nikdy nebol taký šťastný, ako predtým. Akoby stratil iskru. Moja matka bola oheň, ktorý ho živil a keď pohasla... Keď zomrela, môj otec to nezvládal.

„Vytrpela si toho veľa, len aby nás oboch ochránila. A aj tak jej to bolo málo, mala obrovské srdce. Ja som bol vždy ten idiot, ktorý si ju nevážil a toho ľutujem, no je neskoro. Vieš, myslím, že je lepšie, keď zomrela z nás dvoch prvá. Trpela málo, pretože si to viac nezaslúžila. Zomrela v spánku, najlepšia smrť, nemyslíš? Myslím, že toto je jediná spravodlivosť v jej živote, jediná skutočná spravodlivosť, ktorá sa jej stala."