Lovci

11.

Od včerajška som sa rozhodla, že budem pomáhať premienať temné zvieratá.

Možno to nie je najlepšie, ale za svojím rozhodnutím si budem stáť.

Ráno som sa prebudila s dobrou náladou. Bola som naladená na nový deň.

Spala som celkom dobre. Síce som sa budila, ale nemala som žiadne nočné mory.

,,Dobré ráno,"pozdravila som svoju mamu a bolo to mierené aj na moju sestru.

,, Dobré," pozdravila ma mama a sestra odišla zo stanu.

Odhodila som si seba nejakú deku, o ktorú sme sa všetky spolu delili a rozbehla som sa za ňou.

Ranná rosa ma však prebudila a uvedomila som si, že som bosá.

Hneď potom, ako som sa obula do topánok som vybehla, no uvedomila som si, že ani neviem, ktorým smerom bežala.

Preo som dala na intuíciu. Rozbehla som sa smerom na juh od nášho tábora.

Vedela som, že tým smerom je vodopád, ktorý sa mne veľmi páčil a tuším, že som to aj spomenula.

Už som bola veľmi blízko. Rozoznala som to podľa zvuku vody padajúcej z veľkej výšky.

Zapozerala som sa na miesta, kde by mohla byť, no nevidela som ju ani za kríkmi, ani pri jazere.

Došlo mi to. Zamyslela som sa. Kam by som šla, kebyže nechcem byť s ľuďmi?

Vyliezla by som na skalu. Do kelu, čo keď chcela byť sama a .....

Nie. Hneď som túto myšlienku zavrhla a šla robiť niečo užitočnejšie napríklad, ako ju začať hľadať poriadne a nie tu takto stáť a premýšľať nad hlúposťami.

Kedy by som videla všetko na svete. Naskytla sa mi nová otázka, ktorá sa týkala mojej premeny na zviera.

Nejaký vták. Vtedy by som videla úplne všetko. Nohy som zapreka do mäkkej zeme a myslela na jediné. Stať sa orlom.

Vtedy som sa pozrela na nohy a uvedomila som si, že mám kuracie nohy.

Vyzerali tak isto, ako tie orlie. Zrazu som mihla krídlami a začala pomaly hýbať nimi smerom hore a dole.

Rozbehla som sa a už som bola vo vzduchu. Musela som si to osvojiť. Nelietala som dosť dlho na to, aby som to zabudla.

Nefunguje to, ako bicyklovanie. Je to oveľa ťažšie, ako hocijaký iný šport na svete. Treba mávať pravidelne krídlami a udržiavať pri tom rovnováhu ako baletky na drevenej kladine.

Po chvíli som sa ukľudnila, ustála rovnováhu a pravidelne hýbala krídlami hore a dole.

Začala som sa pozerať smerom dole na zem. Nikoho som nevidela. Až na malú myš, ktorá sa zahrabávala do zeme.

Pomaly som začala pristávať smerom na vrchol skaly na vodopáde.

Zatočila sa mi hlava a stratila som rovnováhu. Bolo to strašné, ako na nejakom najhoršom kolotoči.

Krídla sa mi skrútili a začali sa voľne rozhadzovať z jednej strany na druhú. V malom krátkom okamihu som si uvedomila, že padám na nejaký veľký strom, no bolo už neskoro.

Jedno krídlo sa mi zachytilo do ostrého konára, ktorý ho prepichol a s druhým krídlom mi narobilo fašírky. Celé mi ho polámalo, čo neuveriteľne bolelo.

Moja nová otázka vznikla v tomto stave. Ako ma nájdu a pomôžu mi, keď som mame nepovedala, kam idem.

Jedno krídlo, alebo ruka bola vo veľmi zlom stave a začínala som strácať čedomir o tom, kde som a čo som.

Táto časť je dlhšia. Píšte komenty.
Enjoy.

                                              Vaša Stela237