Lovci

17.

Vody som sa napila dosýta aj na ďalšie dni. Nevedela som, kedy najbližšie budem piť.

Uvidela som štrbinu v skale. Nazrela som dnu a boli tam rastliny. Do tej štrbiny som sa dostala veľmi ľahko, no potom sa zužovala a ešte viac mi to porezalo nohu. Zaštípalo to. Vonku som sa dostala po trošku dlhšom čase, ako som sama odhadovala.

Wau! Všade okolo mňa boli rastliny a kvety. Boli tu aj zvieratá, no čo ma prekvapilo, bolo to, že veľké veci boli obrovské a malé veci maličké kvietky  skoro zašľapla nohou, keď som chcela zistiť viac o tejto podivnej priekope. Zo začiatku sa mi zdala úple strašidelné, temná a hlavne bez života. Pozrela som hore v nádeji, že uvidím otvor. Rastlinami by som sa mohla dostať hore. Bohužiaľ tu žiadny otvor nebol.

Prišlo mi veľmi smutno za mojou mamou a sestrou. Aj keď nie sme na seba milé, stále ju mám rada.
Nikdy by som ju nevymenila za niekoho iného na svete. Mám ju rada takú aká je.

Pohla som sa smerom v pred. Uvidela som akýsi strom. Bol mi dosť povedomý. Mama mi o ňom kedysi rozprávala, no nevedela som si spomenúť, prečo asi. Kráčala som smerom k nemu a zrazu som si všimla, že má aj dvere. Bolo to síce neslušné, ale otvorila som ich bez klopania. Dvere sa rozleteli a uvidela som tam niečo, čo ma donútilo vyroniť aspoň jednu slzu z oka. Do steny zo stromu bolo vytesané:

John + Juliett

Bolo to veľmi milé. A konečne som zistila, kto tu býva. Bol tam stôl, tak som na ňho zaklopala. Nikto tam nebol. Možno, že sa vráti. Čo mu poviem, ak ma nájde? Nemám kam ísť. Nohu mám v zlom stave a nemôžem veľa chodiť.

Vošla som do ďalšej izby. Bola to jedáleň. Spoznala som to podľa toho, že tam bol stôl s jedlom. Konečne jedlo. Sadla som si na stoličku a zahrýzla do jablka, ktoré už bolo v mojej ruke. Jablko mi takto ešte nechýbalo. Dojedla som a šla sa pozrieť, kde je posteľ alebo gaučovka.

Gauč som našla v obývačke a hneď, ako som sa na ňho hodila, som zaspala.