VII.

3.8K 280 0
                                    

"Prehltla si si jazyk?" Ľahol som si k nej.

Hneď som ucukla a zakryla som sa až po uši.

Povzdychol som si. Rukou som jej z tváre stiahol perinu. "Povedala si o tom tvojim rodičom?" Opýtal som sa jej.

,,A čo ak áno?" Zamračila som sa. Pustil mi sem chlad. Debil.

"Tak sa budem musieť pripraviť. Hm.. Je ti dobre? Ležíš tu takto od včera?" Položil som jej ruku na čelo a líce.

,,Mám sa fajn" Otočila som sa mu chrbtom a zas si k sebe pritiahla perinu.

"To iste. Máš horúčku." Zamračil som sa.

,,Mám sa fajn!" Zamrnčala som.

"Ale máš horúčku!" Postavil som sa a išiel do kúpeľne. Vzal som tri uteráky a namočil ich do studenej vody. Prišiel som s nimi do izby a sadol si k Mayi. Jeden uterák som jej dal na čelo. Ostatné som jej dal na ruky. "Jedla si dnes niečo?"

,,Nie.. A čo ty? Nieje náhodou to dôvod prečo si sa zastavil?!" Zakričala som a ten uterák som si z hlavy odhodila.

"Upokoj sa. A nie, nie je to ten dôvod." Dal som jej uterák naspäť na čelo.

,,No ty si dôvod, prečo sa ja dnes cítim takto!" Prekrútila som očami.

"Tak prepáč, ty by si na mojom mieste spravila to isté. Ale ak sa ti moje správanie nepáči, môžem sa vrátiť k tomu včerajšiemu." Uškrnul som sa ruky jej pritlačil k hlave. Sadol som si obkročmo na ňu a naklonil sa k jej krku. "Naozaj to chceš?" Opýtal som sa jej.

Zatvorila som oči.,,Nie" Povzdychla som si.

Zasmial som sa. Zliezol som z nej a sadol si na posteľ. "Čiže.. Donesiem ti niečo na jedenie." Slabo som sa na ňu usmial.

,,Prečo?" Zdvihla som obočie a pozrela naňho.

"Pretože potrebuješ živiny. A vodu." Povedal som a otvoril dvere.

,,Prečo sa o mňa zrazu staráš? Ja ťa nenávidím! Ty mňa tiež! Si upír! Ja som lovec!" Zamračila som sa naňho.

"Popravde.. Odpoveď netuším." Odpovedal som jej, keď som prišiel s toastami a vodou v ruke do izby.

,,Áno takže sa ti len tak zachcelo nebyť arogantný, drzý, nehádzať perá a nezabíjať?" Pomaly som sa posadila.

Pretočil som očami. "Vieš, ja ťa môžem zabiť aj hneď.. Tak ma radšej nepokúšaj. A navyše, ak mám v tej škole prežiť, potrebujem tam niekoho, do koho môžem rýpať." Uškrnul som sa.

,,Tak si vyber niekoho iného. Ja nemienim byť zas niekoho obeť!" Povzdychla som si.

"Ty máš tiež štipľavý jazyk." Zasmial som sa.

,,Ale ja aspoň neničím životy iných!" Odfrkla som si.

"Aj upíri majú životy!" Odvrkol som jej.

,,Hej, ale upíri zabíjajú.. Berú životy iným.. Nevinným. Ľuďom" Pozrela som mu do očí.

Odvrátil som od nej zrak. "My na výber nemáme. Ak ťa to upokojí, živím sa len zločincami, alebo lovcami. Možno niekedy spravím výnimku, ale je to preto, lebo som nejedol už dlho."

,,To si už niekedy stretol lovca?"

"Áno. A preto nemám matku a sestru." Vstal som z postele a išiel k oknu.

,,Asi si zaslúžili zomrieť, keď ich zabili. Vy upíri ste jednoducho príšery" Povedala som potichu.

"V tom prípade sa ako príšera budem správať."

Zamračila som sa naňho.

Odišiel som preč.

Idiot. Hneď som vstala a došla som k oknu. Zatvorila som ho. Už ho ani nemienim otvoriť.

Pomaly som prišiel domov.

Sadla som si k stolu, na ktorom boli toasty a začala som jesť. Bola som fakt hladná.

Po pár hodinách som si zapol seriály na notebooku. Nemal som čo robiť.

Keď som bola najedená znova som si ľahla. Super. Ešte mám tú horúčku. Čiže aspoň vážne nemusím ísť do školy. Ale ako tak rozmýšľam nad Tobiasom, rozhodla som sa, že o ňom aj tak nikomu nepoviem. Ja budem tá, ktorá ho zabije. Teraz už viem, že to chcem. A nenechám to na nikoho iného.

Ráno som sa vybral do školy. Znova som nemeškal.

Ráno som sa zobudila. Už mi bolo lepšie, ale do školy som neplánovala prísť. Celý deň som trénovala s mamou a keď odišla tak s otcom. No potom som zostala sama. Sedela som za stolom a brala teóriu o tom ako zabiť upíra. Aspoň niečo sa naučím, keď už do tej školy nechodím. Pre istotu som dnes nikde ani okno neotvorila.

Ten idiotský profesor mi dal papiere s domácimi, nech ich zanesiem Mayi. A teraz jej klopem na dvere.

,,Ak máš tesáky, tak môžeš rovno zabudnúť, že ti otvorím. Inak ťa prebodnem!" V teórii som sa dočítala, že upíra sa dá zabiť rovnako ako človeka, ibaže k nemu sa najprv musím dostať. A to vďaka tým jeho 'super schopnostiam' bude ťažké.

"Mal som ti doniesť úlohy. Tak si ich vezmi." Otrávene som zavrčal.

,,Akoby si niekto myslel, že ich spravím" Pretočila som očami a otvorila dvere. Zdvihla som obočie.

This is War [DOKONČENÉ]✔ Where stories live. Discover now