This is War [DOKONČENÉ]✔

XI.

Ľahla som si a zaspala som.

Ráno som vstal s dobrou náladou.

Ráno som sa zobudila s dosť divnou náladou.

"Dobre ráno." Pozdravil som otca. "Dobré. Čo si taký veselý? Nebodaj za tým nie je to ľudské dievča." Uchechtol sa otec. Pretočil som nad ním očami a venoval sa raňajkám.

Došla som dole a najedla som sa.

Otec išiel nakúpiť, nech môže navariť večeru. Je z toho naozaj nadšený. Len keby vedel pravdu..

Obliekla som sa do obyčajných pekných vecí.

Keď bolo už šesť hodín večer, išiel som po Mayu.

Bola som už pripravená na tú večeru. Čakala som pri dverách.

Zaklopal som.

Otvorila som.,,Čau"

"Ahoj." Odzdravil som jej a išli sme k autu, ktorým som nás odviezol ku mne domov. Otvoril som jej dvere a podal jej ruku, nech môže vystúpiť.

,,To vážne? Zrazu si gentleman?" Zachechtla som sa. No ruku som mu podala a vystúpila som.

Usmial som sa. "Vieš, môj otec nás už môže počuť." Zašepkal som jej do ucha. Pomaly som išiel k dverám, ktoré som jej otvoril.

,,Preto som ti radšej podala tú ruku" Zašepkala som.

Žiarivo som sa na ňu usmial a chytil ju za ruku. "Otec.." Prišiel som s Mayou do obývačky. "Toto je Maya. Maya, toto je môj otec." Predstavil som ich.

,,Veľmi ma teší" Najkrajšie som sa usmiala. Nebudem predsa v predstieraní pozadu.

"Som rád, že si Tobias konečne niekoho našiel." Usmial sa na ňu.

,,Konečne?" Zdvihla som obočie.

"Ehm.. Vieš, že sme.." Povedal a pozrel sa na mňa.

,,Hej" Prikývla som a usmiala som sa. Tvárila som sa, že mi to nevadí.

"Aha.. No.. Tak potom asi vieš, že tuto Tobias má už tridsaťdeväť." Zasmial som sa.

Vyprskla som do smiechu. Chcela som k tomu dodať aj uštipačnú poznámku, ale rozmyslela som si to.,,Ehm.. Áno, ale stále to je vtipné, keď to vyslovíte nahlas"

"A preto to nehovoríme. A už poďme jesť, pretože to vážne dobre vonia." Snažil som sa zmeniť tému. "Synak, kľud. Mama by na teba bola hrdá." Povedal s úsmevom. No mne pri spomienke na mamu úsmev spadol. Bez slova som od nich odišiel do kuchyne.

Išla som za ním a sadla som si za stôl na miesto vedľa neho.

Hneď za Mayou prišiel aj otec. "Vezmite si koľko chcete. Je toho dosť." Usmial sa otec

,,Vďaka" Usmiala som sa a na tanier som si naložila jedlo. Bolo toho akurát pre mňa.

Keď sme sa najedli, išli sme do obývačky.

,,Čo tu? Čo teraz?" Spýtala som sa.

"Ja teraz budem musieť ísť. Vy sa tu zatiaľ bavte." Žmurkol na nás otec.

Eww.. Že bavte.,,Jasné dovi" Usmiala som sa.

"To som zvedavý, kam zas ide." Odfrkol som si.

,,Prečo?"

"Nechaj to tak. Mám ťa odviesť?" Postavil som sa. "Predpokladám, že tu so mnou ostať nechceš." Prešiel som si rukou cez vlasy.

,,Ano, vďaka" Usmiala som sa.

Prikývol som a išiel som k dverám.

Išla som za ním.,,Prečo si ma ešte nezabil?" Zamračila som sa.

Zastavil som. "A chceš aby som to spravil?"

Zdvihla som obočie.,,Nie! Zbláznil si sa? Len chcem vedieť prečo"

"Lebo pes na štyri je medveď. A poď už." Potiahol som ju za ruku a otvoril dvere.

,,Vieš, že sa to tak nehovorí, že?" Zasmiala som sa a vyšla von.

"Ale ja to tak hovorím. Tak nasadaj do auta." Otvoril som jej dvere.

Prekrútila som očami a sadla si do auta. On ma možno nechce zabiť.. Inak by to už urobil nie? Lenže problém je, že ja ho z duše neznášam a k tomu sa ma snažil zabiť, ublížil mi, čiže ja jeho zabijem.

Zastavil som až pred jej domom a otvoril som jej dvere.

Vystúpila som a už som mierila k dverám.

"Ahoj!" Zakričal som za ňou a sadol do auta.

,,No hej.. Čau!" Prekrútila som očami a vošla dnu. Zabuchla som za sebou dvere. Ale počkať, kedy ho mám akože zabiť? Nemôžem to len tak odkladať.

Odišiel som domov.

Otvorila som dvere, ale už bolo neskoro. Nebol tu.. Hm.. Však zajtra je škola, takže sa tam stretneme. Zas v škole. Aaach.

Doma som sa hodil na posteľ.

Sadla som si za stôl a ešte som sa učila. Hm. Keď som sa doučila išla som sa pozrieť dole. Nemáme žiadne jedlo, čiže som sa rozhodla ísť do obchodu.

Neviem čo ma nútilo pripravovať sa do školy, no posledné dni som to robil pravidelne.

Obliekla som sa a obula a dala som si slúchatká do uší a vyšla som z peniazmi a taškou, ktorú som mala vo vrecku von. Samozrejme som mierila do obchodu. Konečne nejaký dobrý čerstvý vzduch a naokolo nikto koho poznám.

Keď som všetko dokončil, ľahol som si do postele.

Nakúpila som všetko potrebné a unavená som sa vrátila domov. Veci som odložila na stôl a nakázala som rodičom nech to spracú zatiaľ, čo ja pôjdem spať. A tak som aj urobila.

Ráno som vstal presne na čas, aby som stihol do školy.

Rozhodla som sa, že sa vrátim späť k môjmu starému ja a došla som na čas do školy. Ešte skôr samozrejme.

Keď som prišiel do triedy, Maya už sedela na mieste. "Ahoj." Pozdravil som ju.

,,Ahoj" Mykla som plecom.

Uchechtol som sa a sadol si.

,,Stretneme sa dnes po škole?" Pozrela som naňho.

Zdvihol som obočie a mykol plecom.

,,To znamená áno?" Zdvihla som obočie. Je vidno, že je prekvapený, ale no čo.

"Dnes nemôžem. Tentokrát si domov niekoho prinesie otec. Som fakt zvedavý, aký exemplár to bude." Prekrútil som očami.