Čierne vdovy 2 - Podmanená hriešnica

16. Kapitola

Evangeline sa dostavila v dohodnutom čase ku Kaneovmu domu na sľúbenú súkromnú večeru.

Pre túto výnimočnú príležitosť, ktorá by sa už nemusela opakovať, mala na sebe tmavo zelené večerné šaty, ktoré vyzerali, ako ušité zo smaragdov. Na ušiach mala náušnice a na hrdle náhrdelník zo zelených diamantov, ktoré jej ladili s farbou šiat. Vlasy mala voľne rozpustené v hustých vlnách, ale vzadu ich tvar držala diamantová ihlica.

Takto vyzerala neodolateľne.

Ale aj tak musela myslieť na svoju bezpečnosť a preto so sebou priviedla Coopera, ako svojho osobného bodyguarda. Mal prikázané držať sa v jej blízkosti, ale pokým bola v dome s Kaneom, dala mu voľnosť pohybu po celom pozemku.

Nech medzitým, čo jeho zamestnávateľka hrá svoju rolu hosťa majiteľa hazardného saloonu, on preskúma všetky možné únikové cesty a možné slabé miesta v bezpečnosti tohto pozemku.

Evangeline ho priviedla pre prípad, že sa večer nevyvinie podľa jej predstáv. Aj také večere mala, keď sa ako kurtizána pohybovala v spoločnosti a jej skúsenosti jej radili, že ochranu muža, ktorý pre ňu pracuje, bude potrebovať.

Aj dnešný večer je pre Evangline len práca.

Práca, ktorú po odchode z Francúzska už nikdy nechcela vykonávať.

Ale vzniknutá situácia si to vyžadovala.

Tak sa Evangeline uvoľnila a klopadlom zaklopala na vchodové dvere Kaneovho sídla.

Dvere jej prišiel otvoriť postarší sluha, ktorého Evangeline spoznala zo svojej predchádzajúcej návštevy.

Ako náhle ju sluha uvidel, spoznal nedávneho hosťa svojho zamestnávateľa a bez štipky odsúdenia sa zachoval, ako správny komorník.

„Dobrý večer, pani Benoîtová," povedal komorník. „Pán Kane vás už očakáva."

„Ďakujem," odpovedala Evangeline.

„Dovoľte, aby som vám zobral šál," ponúkol sa komorník a odobral jej z pliec tmavozelený šál, ktorý používala, ako večernú pelerínu.

Potom ju komorník odviedol do salónu.

Miestnosť bola vyladená do siva a striebra, čo výborne vyhovovalo osobnosti jej majiteľa. Vysoké presklené okná po oboch stranách miestnosti mierili do pekne upravenej záhrady, pričom závesy po bokoch okien boli sivej farby so striebornými pásmi. Maľba stien bola jednoduchá biela, ale prútený nábytok sivobielej farby nedovoľoval, aby niekto označil túto miestnosť za nudnú.

V tomto salóne na ňu už čakal Solomon Kane.

„Madam, vyzeráte úžasne. Akoby ste vystúpila zo Shakespearovho diela Sen noci svätojánskej," povedal vznešene Kane a v očiach mal jasne vpísaný obdiv.

„Ďakujem. Vám to dnes tiež pristane." A myslela to vážne.

Čierny oblek mu padol, akoby bol pre neho namaľovaný a červená viazanka mu dávala živý vzhľad. Dnes nemal pri sebe žiadnu vychádzkovú palicu, ani vreckové hodinky, ktoré by ho upozorňovali na skutočnú dobu, ktorá práve nastala.

Evangeline mala pocit, akoby kráčala do brán pekiel a to sa jej páčilo.

Kane pripomínal nebezpečného tvora blúdiaceho nocou, ktorý striehne na svoju ďalšiu nevinnú obeť.

„Sherry?" ponúkol ju Kane.

A Evangeline prijala.

Aby reč nestála, opýtala sa ho Evangeline na mesto. Priznala mu, aký príjemný dojem na ňu po príjazde urobilo Salt Lake City a že bola rada, že si práve toto mesto vybrala na svoj ďalší život.