Naruto: Zirael

Kapitola 30: Priebeh #1

Juliet, je tu jedna vec, ktorú som ti zabudol včera oznámiť. Kvôli misiám nebudem môcť byť tak často doma. Vrátim sa približne o jednej. Na raňajky si vyber niečo z ladničky. Keby si chcela ísť von, kľúč máš položený na stolíku pred gaučom spolu s peniazmi. Nezabudni zamknúť. Nechoď moc ďaleko a hlavne si dávaj pozor. Neber si od nikoho cudzieho sladkosti a podobné veci. Môžeš sa zastaviť u jedného z tých troch, čo sa tu včera ukázali, ich adresy máš napísané na zadnej strane. Informoval som ich o tom. Často budem chodievať domov až tak na večer okolo deviatej. Je mi ľúto, že sa ti nemôžem až toľko venovať.

Veľa takýchto vzkazov mi nechával položených na stole v kuchyni alebo niekedy aj vyvesených na ladničke. Moja typická denná rutina je takáto: ráno vstanem, prečítam si vzkaz, zoberiem si peniaze čo mi nechal, najem sa, padám trénovať, po tréningu letím na ihrisko sa hrať s nejakými náhodnými deckami alebo idem preskúmavať Listovú. Kakashi ani nepomyslel na to, či viem čítať alebo nie.

Po mojom nočnom dvojhodinovom tréningu v prvý deň viem aspoň trochu vycítiť v sebe chakru. Často chodievam ku Gaiovi na nejaké tie lekcie taijutsu. Prvé dva týždne bolo treba zvýšiť moju flexibilitu a neskôr sa kvôli môjmu prepínaniu dostavila aj nepekná svalovica. Ku Asumovi trénovať nechodím, predsa ma narábať so zbraniami naučia učitelia v akadémii. S Kurenai sme zistili, že na genjutsu bohužiaľ talent nemám. Najradšej trénujem sama, ale keď má Kakashi čas a dojde domov skôr, tak je ochotný so mnou strácať nervy.

Teraz poviem viac vecí o tom, ako je to medzi mnou a Kakashim, + rozpoviem to, čo sa dialo v priebehu dní, čo tu trávim.

Začnem vzťahom medzi mnou a Kakashim: Je divné volať ho otcom. On ma nenazýva "dcéra", ale skôr "Juliet", a tak mi to vyhovuje. Netrávime spolu moc času, mne to jasneže nevadí. Správam sa k nemu milo a on ku mne tiež, čož je u neho prekvapivé. Pomáha mi s tréningom. Trénujeme spolu tie také základné veci, ako sú napríklad ručné pečate, rýchlosť robenia ručných pečatí, atď. Dokonca sa ma pokúšal naučiť Bunshin no Jutsu, ale bolo to k ničomu. Síce som sa moc nesnažila, eheh... Kakashi si jeden deň zobral voľno na to, aby sa naučil lepšie variť. Asi sa cítil trápne, keď zistil, že viem variť viac vecí než on. Myslel si, že to, čo varím ja sú moje vlastné vymyslené recepty. Ani sa mu nedivím, však na Slovensku nebol. Keď je chorý, starám sa o neho. Keď mám ja čo i len nádchu, zoberie si voľno pokiaľ nemá nič dôležité a stará sa o mňa. Kto by to len od neho čakal, že?

A čo sa dialo priebehom môjho pobytu tu: Raz Kakashi neprišiel domov tak, ako by zvyčajne mal, tak som ho išla hľadať. Bola tma a po dvanástej, tak išiel so mnou pre istotu Gai. Nakoniec môj "otec" ležal v lese odpadnutý. Gai mi ho pomohol odniesť naspäť do bytu a starala som sa oňho, pretože mal vysokú horúčku. 

V jeden deň došiel domov s veľkým škrabancom na líci. Prelepila som mu ranu náplasťou a po chvíli si zamrmlala sama pre seba: „Ak je člen ANBU zranený, je povinný nezanechať po sebe žiadne stopy, čiže musí zničiť svoje telo." On ma akosi započul a ubezpečil ma, že sa zranil pri ceste domov, nie na misii. 

Keďže bola jar, tak to znamenalo aj to, že krpcovia budú mať uvítanie od Hokageho na akadémii. Zahrala som sa na špióna, pozorovala ostatných spoza kríčkov a uvidela tam medzi nimi Leeho, Tenten a Nejiho. Chichúňala som sa tam a roztápala sa nad ich roztomilosťou.

Pár dní od ich začiatku štúdia na akadémii som ich znova pozorovala, tentokrát pri telocviku. Ich učiteľ si potreboval odskočiť na wc, tak si nejakí hajzlíci začali robiť z Leeho srandu, dokonca doňho hádzali kamene. Strašne ma to štvalo, tak som tam nabehla celá červená od hnevu, nadávala im a pred mojim odchodom im poriadne nakopala prdele. Keďže mám trinásť a oni šesť, určite ich to riadne bolelo. Moja sila mi zostala. Nikto si nebude uťahovať z Leeho!