Ruined World

IV.

,,Miláčik vstávaj! Musíme odtiaľto čo najrýchlejšie odísť. "  prebudil ma jej nepokojný hlas. ,,Mami, čo sa deje? "  nechápala som.  Matka mi na to nič nepovedala, len otvorila moju skriňu a všetko oblečenie začala hádzať do kufra. ,,Mami! Povieš mi už prečo si ma zobudila uprostred noci a začala mi baliť kufor?"  Bola som ešte rozospatá, no všimla som si, že moja mama je už oblečená, na chodbe sa svieti a z dolného poschodia je počuť mravu.

,,O dve ulice dalej sú nejakí blázni, ktorí sa ľuďom vkradnú do domu a všetkých postrieľajú. Táto vojna je úplne šialená a tak skoro neskončí. S otcom sme už dávnejšie rozmýšľali o tom, že ujdeme preč z tohto mesta a pôjdeme niekam, kde je väčší kľud. A teraz sme sa k tomu konečne odhodlali." ako to dopovedala, zazipsovala môj kufor.  ,,Daj si niečo na seba a choď rýchlo do kúpeľne. Za 10 minút odchádzame,  jedlo si kúpime na pumpe." s týmito slovami odišla z mojej izby.

Sedím na posteli a spracúvam to, čo mi práve matka povedala. Odchádzame. Hneď teraz. Rýchlo si na seba hodím nejaké oblečenie, ktoré sa mamine nezmestili do kufra a zamierim do kúpeľne. O pár minút už som v aute. Otec sedí na mieste vodiča a mama ešte balí posledné veci do auta. Môj malý braček sedí na zadnom sedadle vedľa mňa a plače.

Pri sebe má pritúleného svojho obľúbeného plyšáka. Keď matka prišla do auta, otec rýchlo dupol na plyn. Celú cestu sme sedeli mlčky, nikto nemal chuť niečo povedať.

Neboli sme ani kilometer od mesta, keď sme započuli výstrel. A potom další. Otec chcel pridať rýchlosť, no guľka prestrelila zadné koleso. Boli sme v pasci.

,,Čo teraz?" Spýtal sa braček. Bol celý rozplakaný, sotva vydal zo seba čo i len hlások. ,,Skrčte sa pod sedadlá! Nejako sa to vyrieši." zavelil otec. Neverila som mu - už teraz je táto situácia dosť než zlá. S bratom sme sa skrčili pod sedadlá a mama cez nás dala nejakú deku.

V tomto tichu sme boli ešte pár sekúnd. Potom sa z ničoho nič otvorili otcove dvere. ,,Prosím, nerobte to. Ideme len navštíviť moju matku. Býva v druhom meste a pred hodinou ju priviezli do nemocnice..." zvyšok otcovej vety prehlušil výstrel. Matka zvýskla. Počula som, ako sa odpásala. To bola posledná vec, ktorú v tú noc urobila.

Prebudila som sa na rýchly hlasitý tlkot svojho srdca. Líca som mala mokré od sĺz a triasli sa mi ruky. Nenávidím túto nočnú moru. Poslednú spomienku na rodičov...

Obloha je stále v hmle, ale je vidno, že už nie je noc. Dnes si pôjdem pohľadať novú skrýšu. Dám si na seba kabát, ruksak si tu pre istotu nechám, keby som náhodou nič nenašla. Hádam by mu neprekážalo, ak by som tu prespala aj ďalšiu noc. Odtlačím skrinku, ktorú dal večer pred dvere a letmo sa naňho pozriem. Ešte spí.

Potichu za sebou zavriem dvere a vyjdem z budovy. Namiesto raňajok si dám dve kocky cukru.
Prechádzala som sa po meste zo 10 minút, kým som nezabočila do úzkej dvojposchodovej budovy na konci ulice.

Dom bol vnútri vcelku zachovaný. Popozerala som sa po prvom poschodí -nik tam nebol. Vyšla som na druhé, v ktorom tiež nikto nebol. Potešila som sa a začala hľadať jedlo.

Ako prvé som si všimla čajové vrecúška. Dala som si ich do kabáta a hľadala dalej. Neskôr som našla celú poličku s jedlom. Prišlo mi to zvláštne, ale nechcela som na to myslieť. Konečne som sa mohla normálne najesť. Bolo tu od ovocia cez sušené mäso až po čokoládu. Ako prvé som si otvorila sušené mäso.  Nebolo to to najlepšie jedlo, ale dalo sa z toho najesť.

Keď som si vložila do úst posledné sústo, pocítila som tupú bolesť na temene hlavy. Spadla som na podlahu a zavrela oči. Potom som už nič nevidela.

Ahojte 😃
Chcem vám poďakovať za 100 reads 😊❤️Veľmi si to cením 😊
Chcela by som sa vás spýtať - Čo hovoríte na tento príbeh ? Napíšte mi to do komentu 😊