Ruined World

VII.

Charlotte

Keď som sa prebudila, Lukas bol už dávno preč. Zobrala som si z jeho batoha nejaké jedlo,  jednu z mojich kníh, ktoré si už stihol privlastniť a zišla na druhé poschodie do kuchynky. Z kuchynky som si zobrala starú hrdzavú barovú stoličku a premiestnila som sa s ňou k jednému z okien.

Okná v tejto budove boli ešte tie staršie - mali dvojité sklá a medzi nimi bola asi 20 centimetrov široká doska. Otvorila som okno dokorán a položila som si na dosku knihu s jedlom. Usadila som sa na barovej stoličke a vystrčila ruku von z okna.

Vonku bolo príjemne chladno a pofukoval mierny vietor. Obloha bola celá zatiahnutá a šedá, ale nemyslím si, že bude pršať. V uliciach sa potuluje pár nakazených a traja obyčajní. Tí idú rýchlo a neprestajne sa dívajú okolo seba. Okrem týchto ľudí vyzerá mesto celkom ľudoprázdne.
Prestanem sa dívať von z okna a začnem čítať jednu z kníh od Agathy Christie a odkusnem si z jablka.

Z rozprávkovo pokojného rána my vytrhne nejaký hluk, presnejšie naštvaný človek s rýchlou chôdzou. Obzriem sa za seba a všimnem si Lukasa, ktorý ako víchor prešiel cez druhé poschodie, zamieril do Skladu a poriadne za sebou zabuchol dvere. Rýchlo som dojedla jablko, dočítala stranu a pobrala sa za ním.

Otvorím dvere a zrak mi padne na Lukasa baliaceho si všetky veci do batohov. Ani sa na mňa nepozrel -buď si ma nevšimol, alebo bol len zaneprázdnený.

,,Čo sa stalo Lukas?" Začínam sa báť jeho odpovede. Tvári sa vážne a nahnevane. Letmo sa na mňa pozrie a dalej pokračuje v balení.
,,Zbal si všetky veci, zachviiľu odchádzame. " Nechápala som. Tak náhle. Načiahla som sa po batoh a začala si doň dávať všetky moje veci.

,,A kam odchádzame?" Zrejme niekto našiel našu skrýšu a teraz musíme ísť inde. To je ten najpravdepodobnejší dôvod, aký mi napadol. ,,Preč." odpovedal mi dosť stroho, z čoho môžem vyčítať, že sa o tom teraz nechce baviť. Prestala som sa pýtať otázky, na ktoré by som rada poznala odpoveď a schovala som posledné moje veci do batoha.

Keď som sa dobalila, počkala som chvíľu naňho, kým si on dá všetky veci do batohov. ,,Povieš mi už kam ideme?" Spýtala som sa ho schádzajúc dole schodmi. ,,Ideme preč. Preč z mesta."

Už som začínala byť podráždená z jeho strohých odpovedí. Pozrela som sa naňho a dala mu najavo, že čakám viac odpovedí. ,,Je tu jeden gang, ktorého vodkyňa ma nemá moc v láske. Vlastne ma z duše nenávidí, ale to nie je podstatné. Dozvedel som sa, že po mne jej gang ide, takže ak si chcem zachrániť holú kožu, musím odtiaľto vypadnúť.

A čo sa týka teba, ideš so mnou. Tí chlapi, ktorí sa ťa pokúšali zabiť, sú jej ľudia. Ale dávam ti na výber. Buď pôjdeš so mnou, alebo sa budeš naďalej skrývať v tomto hnusnom meste."

Nechápala som, jeho slovám. Všetko hovoril strašne rýchlo, až sa zdalo, že sa medzi vetami ani nenadychuje. Keď dokončil ten jeho monológ, zvrtol sa k chodovým dverám a odišiel. Ani sa nepozrel, či idem za ním. Tak toto je jeho 'dávam ti na výber'?

Neviem, čo mám robiť. Mám odísť s neznámym človekom bohvie kam? Alebo mám zostať v meste a vedieť, že mi hrozí ešte väčšie nebezpečenstvo?

Lukas mi už dvakrát pomohol, aj keď nemusel. Prvý raz, keď som nemala kam ísť, tak mi dovolí u neho prespať. Druhý raz, keď ma chceli tí dvaja muži zabiť. Ale aj napriek tomu neviem, či mu môžem veriť a dôverovať. Ale asi mi už iné nezostáva. Za tých pár dní som si zvykla na spoločnosť a samej by mi už nebolo dobre.

Vybehnem von z budovi a hľadám Lukasa. Zbadám ho na konci ulice a tak sa za ním rozbehnem. Po asi dvoch minútach zastanem pri ňom. ,,Tak si sa teda rozhodla." Povie skôr do vetra ako mne. Stále sa na mňa nepozrie, len civí na cestu a rýchlo prekračuje nohami.

Dnes nemá dobrú naladu, takže radšej budem ticho. Ale niečo sa ho ešte musím opýtať... ,,Ako chceš ujsť z mesta? Hádam nie peši." Pokúsim sa o žart, ale to som nemala robiť. Konečne sa na mňa pozrie, ale jeho výraz tváre bol napätý a nahnevaný. ,,Šibe ti? Ideme autom." Je zjavné, že ho tento útek neteší.
Zvyšok cesty som už radšej mlčala.

Po niekoľko minútovej chôdzi sme sa dostali ku garážam. Lukas vybral z nohavíc kľúče a otvoril jednu z nich. Vnútri bolo jedno staršie džípové auto hnedej farby.

,,Nasadaj." Povedal mi a odomkol auto. Sadla som si na miesto spolujazdca a zavrela za sebou dvere. Svoj batoh s kabátom som si hodila na zadné sedadlo a pozrela som sa na Lukasa. On ešte dával nejaké veci do kufra auta. Nakoniec zobral so sebou päť bandasiek s benzínom a nastúpil do auta.

Spýtala by som sa ho na to auto a aj to, prečo neušiel už dávno predtym, ale radšej ho nebudem provokovať, podľa neho, stupídnymi otázkami. Vyšli sme z garáže, ktorú následne zamkol a vybrali sa na cestu.

Obidvaja sedíme mlčky. On sa díva na cestu ja na prírodu okolo. Už si ani nepamätám, kedy som bola naposledy mimo mesta. Všetko tu vyzerá tak pokojne. Žiadni ľudia, žiadne schátrané budovy, žiadny neporiadok. Len lúka a lesy.

Síce sa mi tento bláznivý útek páči, ale jedna vec mi neprestáva behať po rozume. ,,Máš nejaký plán, alebo poznáš nejaké mesto, kam pôjdeme?" ,,Nie." jeho odpoveď ma neprekvapuje.

,,Pôjdeme, pokial nám benzín dovolí." Už sa netvári tak mrzuto. Dokonca sa aj trocha usmial. ,,Takže si ideme nevedno kam a skončíme tam, kde sa nám minie benzín?" Musím sa ho spýtať, či tomu dobre chápem. Je to dosť šialený nápad.

,,Šikulka. Pochopila si môj úžasne premyslený nápad." Už sa ukludnil, dokonca je aj milý. Zasmejem sa nad jeho plánom. Páči sa mi jeho myšlienka - ako bude, tak bude. Opriem sa o okno auta a privriem oči. O niekoľko minút sa ponorím do ríše snov.

Ahojte 😊
Ak sa Vám môj príbeh páči, prosím zanechajte vote alebo koment 😊
Budem mooc rada ❤️😃