Ruined World

V.

Pomaly sa prebúdzam. Hlava ma neprestala bolieť a cítim sa dosť unavene, no aj napriek tomu otváram oči. Vtom ma čaká nepríjemné prekvapenie. Nič nevidím.

Zrejme mi dal niekto šatku cez oči. Spomínam si, čo sa stalo naposledy. Jedla som sušené mäso a niekto ma udrel do hlavy. Takže to nebola len náhoda, že tam bolo toľko jedla - vliezla som dotyčnému do domu a k tomu mu aj začala jesť zásoby.

Predpokladám, že práve on mi zaviazal oči. Chcem si sňať tú šatku z očí, ale ruky mi priviazal o stoličku, na ktorej sedím. Doriti. Čo budem teraz robiť? Prečo som nerozmýšľala, keď som uvidela toľko veľa jedla pokope?

Z môjho rozmýšľania ma vytrhne šuchot z druhej strany izby. Počujem, ako sa ku mne blížia nejaké kroky. Nachvíľu sa stíchnu, potom sa presunú za môj chrbát. Strhne mi šatku z očí a presunie sa tvárou predo mňa.

Pozriem sa naňho. Je vcelku vysoký a jeho tmavý šál mu siaha po nos. Nič nerobí, len tak stojí v strede izby a civí na mňa. Po chvíľke príde další chlap, jeho parťák. Niečo si šepkajú.

Neviem o čom sa rozprávali, ale keď skončili s rozhovorom, jeden z nich prišiel ku mne a kvokol si predo mňa. Tvár, na ktorej bolo množstvo malých rán, bola v približne takej výške ako moja. Jeho sýto-hnedé oči ma prepaľovali pohľadom. Syčal z neho hnev, nenávisť a strach.

Hodnú chvíľu sa na mňa pozeral a nič nehovoril. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Vtom mi z ničoho nič vlepil facku. Sykla som od bolesti, ale nepovedala nič. ,,Si ty vôbec normálna?! Čo si o sebe sakra myslíš?" Začne na mňa kričať ako šialený.

,,Toto robíš aj ostatným? Ale my si to len tak nenecháme." Trocha sa uškrnie a kopne ma do lýtka. Snažím sa od neho odsunúť svoju tvár a pritom si pomalyčky odmotávam ruky z povrazu. Kopol ešte zo dva razy, keď som skríkla od bolesti.

,,Konečne si začala kričať. Už to bola nuda." Šepol mi do ucha a zasmial sa. Bol nechutný. Podišiel k druhému chlapovi a niečo mu začal hovoriť. Ruky som už mala skoro celé uvoľnené od povrazu. Po chvíli jeden z nich odišiel -zostal tu už len ten, ktorý tu bol na začiatku. Mohol mat niečo okolo 30 rokov.

Podozrievavo sa na mňa díval, no potom odvrátil zrak a začal sa prechádzať. ,,To si bola až tak naivná, keď si nám prišla vyžrať jedlo?" Spýtal sa ma. Znel vcelku pokojne, no aj tak som mala nesmierny strach.

,,J... j.. ja... ja som nevedela, ž.. že tam niekto býva..." Začala som koktať. ,,A to ťa ani len nenapadlo, že to jedlo mohlo niekoho byť?" Pohybuje sa do kruhu, očami zaborenými do podlahy. ,,N.. nie... teda trocha áno, ale bola som strašne hladná a..."

Konečne sa mi podarilo rozmotať si ruky. Už len počkať na správnu príležitosť. ,,Možno ti aj verím. Tej tvojej detskej hlúposti. Ale už je neskoro." pozrie sa na mňa a lišiacky sa usmeje.

Teraz je najlepší čas na útek - jedného by som mohla zvládnuť. Pomyslím si a postavím sa zo stoličky. Vtom príde ten druhý chlap. V jednej ruke má putá a v druhej drží bandasku s benzínom. ,,Ale kamže kamže dievčatko... Vari si si myslela, že nám ujdeš?"

Už sa smejú obaja. Pár krokov ustúpim a hľadám bočný únik. ,,Žiadny východ okrem toho, ktorým som prišiel, tu nie je." Odpovie na moje zúfalstvo v očiach. ,,Neboj, nie si prvá ani posledná, kto takto skončí."

Už na nič nečakám. Rozbehnem sa oproti dverám aj keď viem, že je mizivá šanca na útek. Jeden z nich mi podlomí nohy a ja letím k zemi. Blíži sa ku mne jeho päsť, tak sa otočím na chrbte a postavím na na nohy. Druhý sa ku mne blíži. Buchnem ho silno do brucha. On mi ruku chytí a začne mi s ňou silno točiť.

Syknem a začnem ho kopať do kolien. Kde je ten další chlap? Začudujem sa, tak sa obzriem, aby som skontrolovala, čo robí. Neverila som vlastným očiam.

Bije sa. S tým chalanom, u ktorého som prespala. S tým chalanom, ktorý si číta moje knihy. Do reality ma vtrhne silný úder do mojej brady. Trocha ma to odhodilo dozadu. Využijem to - rozbehnem sa, mierne vyskočím a nohami ho pošlem k zemi. Keď už leží na zemi, hánkami ho udriem do nosa. Z neho výjde slabý prúd krvi.

Pre istotu ho ešte raz kopnem. Keď sa nepohne ani nevydá žiaden hlas, spokojne sa otočím. Ten chlap, ktorý mi sňal šatku z očí, sa ešte vždy bil. Bol už dosť zničený. Z nosa mu tiekla krv a pod okom sa mu rysoval veľký monokel. Keď si všimol, že jeho parťák sa už nehýbe, schytil mi hlavu a silno ma hodil na zem.

•••

Keď znova otvorím oči, už neležím na tom hroznom mieste. Som v sklade. V bezpečí? To ešte neviem. Ale hádam áno. Ležím na jeho prikrývke a on sedí opierajúc o stenu.

Keď si všimne, že som už hore, letmo sa usmeje, ale potom zváženie. ,,Vďaka za záchranu." Poviem ešte rozospato a trocha zdvihnem kútiky úst. ,,Máš začo." zasmeje sa a jeho oči sa zasmejú tiež.

,,Keby som nešiel okolo, už by bolo po tebe." Pri tejto vete sa moc nesmial.  ,,Šiel som vtedy hľadať niečo pod zub a započul som príliš veľký krik. Rozmýšľal som, či sa tam mám ísť pozrieť alebo nie. Nakoniec moja zvedavosť zvíťazila." Uchechce sa a natiahne sa po svoj batoh.

,,Keď som ťa tam zbadal, ako bojuješ proti dvom chlapom... To som ti musel ísť pomôcť." Pri tejto myšlienke sa zasmeje. Ale neviem, či mu bolo aj vtedy do smiechu. ,,Toho druhého som zložil hneď po tom, ako si omdlela. 

A teraz ti dám jednu veľkú radu do života: Keď niekde uvidíš veľa jedla pokope, tak ho nejedz." Dopovie svoj monológ a začne sa hrabať v ruksaku.

,,Na to som už prišla aj sama. Ale aj tak ďakujem za radu, pane." Ironicky sa mu pokloním a on sa zasmeje. Chcem sa postaviť, poprechádzať. O ani nie sekundu zistím, že to nebude možné. Celé telo ma neskutočne bolí pri akomkoľvek pohybe.

,,O to sa ani nemusíš pokúšať.  Ty sa niekoľko dní ani len nepohneš." Povie trocha rodičovským tónom, ale stále sa trocha smeje. ,,Keď som bol vonku, za mestom som našiel niečo, čo si môžme dať ma večeru."

Ako to odpovie, zbystrím pozornosť. Z batoha vytiahne štyri jablká, z toho dve podá mne. ,,Vďaka. A dobrú chuť." hneď ako to dopoviem, zahryznem do jablka. Je výborné.

,,Som Lukas." z ničoho nič prehovorí.
,,Čože?" V prvom momente mi nenapadne, o čom rozpráva. ,,Že sa volám Lukas. Podľa tvojich zranení usudzujem, že tu budeš ešte dlho, tak by bolo dobré keby sme vedeli, ako sa voláme a tak..." Zasmeje sa a potom sa trocha sčervenal.

,,A ty ?" Pozrie sa na mňa a jeho sýto modré oči zo mňa nespúšťajú pohľad. Mám mu povedať svoje meno? Veď ho ani nepoznám, neviem, či mu môžem veriť. Ale vyzerá to tak, že áno. A zrejme budem potrebovať niekoho nablízku.

,,Volám sa Charlotte"