I Hate/Love You ✔

I Hate/Love Yuu -9-

DObre, ospravedlňujem sa za čakanie no mám pocit že profesori sa zbláznili a že učenia mám ešte viac ako pred pól rokom teda... :( ZZABIŤ ICH?! 

:D NO nič, snáď sa vám nová časť bude páčiť :* Ach, začína sa to.. :3

(poteším sa vašim reakciam ;)* )

9.časť:

 

Zoé:

Stála som pred okienkom na výdaj jedla a čakala som, kedy mi Molly podá nádobu s obedármi určenú pre našu, dnes už poslednú zastávku na roznášku raňajok.

Ben sedel na neďalekej stoličke a stukal že ho bolia nohy. Len som nad ním krútila hlavou. Nevravím že je to zlý človek, to nie.

Ibaže...

Nechápe...

Nevie...

Nerozumie...

Je naučený na svoj stereotyp nudného a bohatého života a tak len ohŕňa nosom nad tým, ktorý sa žije tu.Lenže prišiel sem za účelom zmeniť sa. K lepšiemu pravdaže.. A ja chápem že nemôžem po dni a ráne ktoré tu strávil hľadať nejaké abnormné rozdiely, no potešil by ma čo i len malilinký náznak.. čohokoľvek čo by nemalo nič spoločné s aroganciou, nechuťou, nadradenosťou či nezáujmom...

„Dnes si si deti nechala nakoniec Zoé?“

Vytrhne ma z môjho zamyslenia Mollyin hlas ako mi cez okienko podáva veľkú škatuľu plnú malých umelohmotných misiek s vrchnákom, ktoré ukrývajú chutnú malinovú kašu ktorú deti tak milujú.

„Nemôžu byť vždy prvé. A aspoň budem mať istotu že to zjedia všetko..“

„Tak veľa šťastia.“

„Maj sa Molly.“

Kývnem jej s úsmevom a vezmem do náruče tú ťažkú a pomerne teplú škatuľu. Kolísavým krokom podídem ku stoličke na ktorej sedí Ben.

„Asi je zbytočné prosiť ťa o pomoc, tak teda ťa prosím len o to aby si sa podvihol lebo ideme.“

Otrávene ku mne dvihne tie jeho nebovo modré očiská.

„Myslel som si že sme už skončili.“

Jedálňou sa roznesie môj smiech a Ben sa na mňa prekvapene pozrie.

„Ben, tu nežije len pár ľudí. Ak mám byť presná, žije ich tu okolo 370... ale neboj sa. Nejdeme roznášať jedlo každému. Sme tu viacerí ktorí roznášajú, ibaže máme podelené sektory.A teraz nehundri ale vstávaj pretože čím dlhšie tu sedíš, tým viac upieraš raňajky deťom.“

Ani nie o desať minút stojíme pred veľkou, šedivou budovou ktorá nesie názov- škôlka. Stojíme pred dverami každý pre niečo iné, no z rovnakého dôvodu.

Hlavný problém- dvere sú zavreté.

Prečo tam stojíme ako by sme čakali na spasenie?

Ja mám plné ruky a Bena ani len nenapadne aby sa načiahol a stačil tú malú, zázračnú vec ktorou by sa otvorili dvere zvanú kľučka. Keď tam takto stojíme už pár minút a ja na Benovi vidím že sa naozaj neunúva pomôcť mi, s ťažkým povzdychom zložím škatuľu na zem a zatiahnem za kľučku čím konečne otvorím tie prekliate dvere. Od Bena moje uši začujú tichý smiech, na čo len pretočím očami a opäť si tú škatuľu vyhodím do náruče. Z môjho hrdla si cestu von nájde ďalší vzdych pri predstave tej kopy schodov ktorú nám ešte treba zdolať.