Uhm, pardón ale včera som mala učenia toľko že som spala len dve hodiny :( ...
Ale prinášam Vám časť dnes tedaá, snáď nesklamem (ČASŤ S NAJMENŠÍM POČTOM PRIAMEJ REČI ?! )
Reakcie ma len a len potešia :3 :*
10.časť:
Zoé:
O pár minút na to, sme už stáli uprostred miestnosti a okolo nás bolo... no... kopec detí. Všetky boli nastúpené v rade, nik sa nepredbiehal a poctivo si čakali za svojimi milovanými raňajkami v podobe malinovej kaše.
Sedela som za stolom a podávala som misku za miskou sledujúc, ako potom každé dieťa smeruje k Benovi, ktorý mu podá lyžicu ktorou kašu bude môcť zjesť.
Ja...
Nevychádzam z úžasu.
Musela som sa niekoľkokrát uštipnúť do ruky aby som sa presvedčila že to nie je iba sen a že to čo vidím je naozaj skutočné. Že sa priamo pred mojimi očami deje zázrak... niečo, na čom by som sa bola ešte včera neveriaci a schuti zasmiala ak by mi to bol niekto povedal.
A ono sa to skutočne deje!
Z Benovích pier nemizne úsmev a v jeho očiach žiari niečo naozaj zvláštne. To čo vidím, ten malý zázrak, vo mne vyvoláva kopec rôznych pocitov. Bijú sa tu dve strany; jedna ktorá sa pri pohľade naňho roztápa a núti moje pery roztiahnuť sa do úsmevu a tá druhá ktorá ostražito krčí hlavu medzi plecia a čaká úder v podobe starého známeho Bena. A hoc sa mi na perách usídlil úsmev,vyhrávala tá druhá časť mňa. Tá ostražitá, pretože či sa mi to páčilo alebo nie, vedela som že tento Ben tu nebude veľmi dlho. Vedela som tiež, že keď sa ten starý Ben vráti, bude oveľa ale oveľa horší ako bol dodnes, pretože dokázal svetu... a predovšetkým mne že sa dokáže správať normálne. Že jeho život je jedno veľké divadelné predstavenie v ktorom hrá hlavnú úlohu.V duchu som mu darovala imaginárneho Oscara za nadľudský výkon.
Ben:
Neviem čo sa to so mnou deje.
Ako som mohol niečo takéto dopustiť?Ako som mohol TOTO dopustiť?! A ešte pred ňou...
Moje vnútro napĺňa zvláštny pocit usadzujúci sa mi niekde v okolí žalúdka. To neznáme teplo ma zohrievalo z vnútra a bolo to... divné cítiť sa takto po rokoch. Pocítil som náhle zabudnuté nutkanie plakať. Oči ma začali neznesiteľne štípať pri poslednej spomienke na to, kedy som sa cítil takto... šťastne.
Musel som zúrivo zažmurkať aby som ten neznesiteľný pocit pálenia v očiach zahnal. Bolo to tak vždy. Vždy som bol pri pomyslení na ňu slabý... nedokázal som ustriehnuť svoje reakcie. Srdce,pri ktorom ma nepríjemne bodavo pichalo sa mi rozbúchalo rýchlejšie a zaliala ma horúčava. Cítil som ako sa mi v lícach objavujú ruže a ako moje prsty na rukách náhle chladnú. Vedel som čo bude nasledovať a snažil som sa tomu zabrániť najviac ako to len šlo. Jednak preto lebo som sa nachádzal v miestnosti plnej detí... potom tu bola Zoé a tá o tom nemusela vedieť no v neposlednom rade, už sú to dva roky čo sa to stalo naposledy.
Lenže, keď sa mi dych začal zadrhávať v hrudi a ona sa mi objavila pred očami, vedel som že tomu proste... nedokážem zabrániť.
Pevne som zovrel viečka k sebe aby som nevykríkol keď ma dobehla minulosť a s ňou všetka tá bolesť,výčitky, beznádej a predovšetkým strach.
Bolo to zvláštne.
Akoby sa môj mozog odpojil od môjho tela.
Nevedel som čo robím.
Nevedel som ako, kedy, kde, našiel som sa ako zbehávam schody triskovou rýchlosťou a ako som ťažko dýchajúc rozrážal dvere, k mojim ušiam sa donieslo volanie môjho mena.
„Ben!“
Vedel som že uteká za mnou a vedel som aj to že jej nesmiem dovoliť dohoniť ma aby ma videla v takomto stave.
Sakra nie!
Pridal som ešte viac, nohy sa mi prepletali tak rýchlo až som sa čudoval že sa mi nepreplietli, no ani hrozba pádu ma nezastavila. V pred ma poháňala myšlienka rýchleho úkrytu kde by som sa mohol plne poddať tomu pocitu, ktorý už zúrivo napĺňal moje vnútro a hrozilo že vybuchne- čo som pravdaže nemohol dovoliť pred jej očami.
Prudko som zabočil doľava, potom doprava, prebehol som cez akúsi záhradu plnú ovocných stromov a na jej samom konci som zbadal stáť malú kôlňu. Nezaváhal som ani na sekundu a rozbehol som sa jej smerom akoby od toho záležal môj život. Vlastne, nie je to ďaleko od pravdy.
Dobehol som dnu a rýchlo som zabuchol dvere a následne som sa po nich zošuchol až na zem. Nohy som ohol pod kolenami a oprel som si o ne hlavu. Viečka som zúrivo tisol k sebe a snažil som sa zabrániť triaške ktorá sa mi rozlievala po celom tele.
Neúspešne.
Trhane som sa nadýchola pomedzi moje pory vykĺzol hlasný výkrik ktorý preťal to mučivé ticho.
Zoé:
Ocitla som sa v ovocnom sade a zmätene som sa obzerala okolo seba netušiac kam mohol tak rýchlo zmiznúť. V hlave som si neustále opakovala otázku, čo sa to tu dopekla deje?!
Čo mu je?
Čo sa mu stalo?
Prečo sa to stalo?
Prečo utiekol a nezastavil keďsom naňho volala?
Naozaj som predtým ako vybehol zbadala v jeho očiach náznak lesku ktorý prezrádza príchod plaču?
V tých otázkach by som mohla pokračovať až do nekonečna no uvedomovala som si že na zo bude ešte čas neskôr.Teraz je dôležité nájsť Bena predtým ako zablúdi alebo spraví nejakú hlúposť.
Lenže, ako som sakra mala vedieť kde je?
Kam zmizol?
Bezradne som sa otočila okolo svojej osi a moje oči hľadali.. hocičo čo by som mohla označiť ako záchytný bod....
Zrazu som s ľakom nadskočila.Ticho, ktoré sa doteraz rozliehalo všade naokolo preťal zmučený, srdcervúci výkrik.
Moje oči našli malú, drevenú kôlňu úplne vzadu ovocnej záhrady a ja som nezaváhala ani na sekundu.
Nohy sa samé od seba pohli jej smerom.
Keď som k nej dobehla, celá zadýchaná od behu, prudko som rozrazila dvere a nakukla hlavou dnu. Pohľad ktorý sa mi naskytol mi vohnal slzy do očí a spôsobil, že mi ľadová ruka zovrela srdce neuveriteľnou silou.
„Ben...“
Ben:
Jej hlas sa mi v tejto malej miestnosti dostal od uši ako výkrik hoc bol tichší ako šepot. Celé telo sa mi dostalo akoby do nejakého kŕča a ja som sa nevedel uvoľniť.
„Ben...“
Ozvalo sa opäť a z jej hlasu sršalo toľko nehy až sa mi z toho postavili chĺpky na celom tele a pocítil som šteklenie v oblasti ľadvín, ktoré sa rázom zmenilo na teplo rozlievajúce sa mi až do bruška. Bol to tak známi no tak zabudnutý pocit...
„Choď preč...“
Šepol som do priestoru dúfajúc že ma poslúchne. Počul som zvuk zatvárania dverí a naivne som si myslel že ma poslúchla. Aké bolo však moje prekvapenie keď som ucítil jej teplú ruku na mojom ramene?
„Ben...“
Opäť šepla moje meno s tichou naliehavosťou v hlase. Neostávalo mi nič iné ako dvihnúť oči a pozrieť sa na ňu.
YOU ARE READING
I Hate/Love You ✔
RomanceŽe sa protiklady priťahujú? O tom sa presvedčia krehká sedemnásť ročná Zoé ktorá žije len pre pomoc druhým a devätnásť ročný, arogantný dedič miliónového majetku a niekoľkých hotelov na svete, Benjamín (Ben) v príbehu I HATE/LOVE YOU. Ako spolu bu...
