Šachová dáma

Kapitola 4

O hodinu plnú bolesti som konečne ležala v posteli a zaberali mi prášky na bolesť. Nemala by som po nich nič cítiť. Sarah –ako som sa dozvedela sestričkino meno- tu pracovala už päť rokov. Bola staršia ako som si myslela. No bola veľmi šikovná a myslím, že by sme mohli byť priateľkami. Nikdy som totiž žiadne nemala.

Keď sme sa trošku porozprávali, bol najvyšší čas ma dať dokopy. Najhoršie ma bolo dostať do vane. Ale zvládli sme to. Zbavila som sa tých hnusných handier- môjho oblečenia- a akoby sa zo mňa stal iný človek. Sarah mi drhla telo na trikrát, vlasy na päťkrát. Rozčesala mi ich a vďaka kondicionéru z nich boli opäť krásne kadere. Ach, koľká márnivosť! Také pochabé myšlienky. Hlavne, že som prežila. Ale keď to bolo také nezvyčajné! Opäť voňať a cítiť hebkosť svojich vlasov obvíjajúcich sa okolo šiji.

Sarah mi doniesla výbornú sladkú kašu a k nej trošičku suchého pečiva. Pre mňa to bola hotová hostina. Môj prázdny žalúdok mi dal za pravdu. Omamná sladká vôňa ma šteklila v nose a lákala jesť stále viac. A ona sa začala ospravedlňovať, že viac zatiaľ nemôžem zjesť a je jej to ľúto. Najradšej by som ju vybozkávala. Nakoniec ma obliekla do čierneho kompletu, ktorý sa obvíjal okolo môjho tela. Doniesla mi svoju spodnú bielizeň, keďže inú po ruke nemala. Aj čierny komplet, ktorý vyzeral novo, bol pár rokov starý. Ženy tu väčšinou nežili. Zobrala mi nože. Sľúbila, že ich dá naleštiť a vrátia mi ich. Dostala som upnuté nohavice stužené na kolenách a po bokoch stehien.

„Mala som ampulku," začala som ju hľadať. „Malú, zelenú."

Sarah prikývla a súcitne sa na mňa zadívala. „Zobral ju Plukovník. Určite ju dostanete späť."

Obliekla mi čierne tielko a čiernu bundu na zips. To bola trošku ťažšia časť mojej premeny v človeka, ale zvládli aj to. Nakoniec som sa Sarah spýtala: „Ja viem, že ste unavená, ale mohla by som vás poprosiť ešte o jednu láskavosť?"

„Ale samozrejme," sladko sa na mňa usmiala. O pár minút zohnala sponky a vypla mi bočné pramene dozadu. Konečne mi neliezli do očí. Poďakovala som sa jej. Keď odchádzala z dverí, aby som si mohla oddýchnuť, zažmurkala na mňa. Potom pribuchla dvere.

Osamela som. Na malú, mizivú chvíľku som sa cítila bezstarostná. Prítomnosť Sarah mi pomohla zahnať zlé myšlienky. Žiadne starosti, pocit viny alebo únava. Uvoľnila som sa. No Sarah odišla. Znova som osamela. A opäť ma premohol zlý pocit. S tichým plačom som sa bolestivo otočila na zdravý bok a vytiahla si prikrývku vyššie.

Sedela som v malej začmudenej kutici. Náš doktor práve vyšetril Sama. Najprv to vyzeralo, že len prechladol. Ale teraz všetci vedeli ako to naozaj bolo. Mal v sebe neprenášateľný vírus. Dostať sa do neho mohol akokoľvek. Mohol sa poraniť a ranu si obtrel o infikovaný objekt, priamo vystavený baktériám. V noci som počúvala Samove tiché vydychovanie. V izbe sme boli spolu, aby som ho mohla kontrolovať. Jediná z rodiny som mala kurz mladých lekárov. Stále som počúvala jeho oddychovanie. Dýchal ústami. Párkrát sa zakuckal a ináč sa nič zvláštne nestalo. Nezdalo sa mi to. Zapálila som sviečku ležiacu na jeho stolíku a ďalšie na stenách. To čo ma čakalo keď som sa otočila bolo ako facka medzi oči. Plyšový psík, ktorého Sam držal bol červený. Pozrela som sa vyššie. Samova tvar bola zaliata krvou. Tiekla mu z nosa a z uší. Otriaslo mnou. Hlava mi brnela. Urobila som prvé, čo ma napadlo. Vzala som Sama na ruky a pritiahla si ho k telu. Vyšla som z domu a rozbehla som sa.

Vystrelila som z postele. Strašný sen. Prehráva sa stále a stále dookola. Prečo? Ach, bože. Lapala som po vzduchu a nevedela nabrať dych. Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. V ušiach mi hučala krv ako rozbúrený oceán. Z očí mi tiekli slzy. Triasla som sa. Potrebovala som sa upokojiť. Bol to len sen. Sam je určite v poriadku. Zatiaľ. Ale je. Pokoj Winn. Výdych. Roztrasenou rukou som odtiahla prikrývku. Posadila som sa na posteľ. Pichalo ma v boku, ale bolo jasné, že prášky zabrali. Žiadna mučivá bolesť. Len pichanie. A také isté pichanie som cítila okolo srdca. Cítila som sa pod psa. Nevládna. Neznášala som bezmocnosť. A bohužiaľ som sa tak práve cítila. Nemohla som ďalej čakať. Nočná mora. To bol môj život. A ja som tomu nemohla nijak zabrániť. Iba tomu čeliť. Musím niečo robiť. Nebudem čakať. Už nie! Ani náhodou. Určite to myslí doktor dobre, keď sa snažil ma zachrániť.

Ale ja som nemala veľa času. Pravda bola taká bezútešná, že som si nechcela priznať jednu zásadnú vec. Ja som čas nemala. Potrebujem sa porozprávať s vedúcim. On ma možno pochopí. To ma nakoplo. Zaťala som zuby.

V letku som sa postavila. „Ach." Zalapala som po dychu. Nohy som mala funkčné. Ale ruku a bok nie. Vďakabohu za ópium. Vďaka tomu zvládnem cestu. Odsunula som záves. Oprela som sa o tyč obzrela si celú miestnosť. Nikto v ordinácií nebol. Tikali iba hodinky. Ukazovali desať hodín večer. Výborne. Je čas začať niečo robiť.