Šachová dáma

Kapitola 25

Winter

Odkašľal si na znak, aby sme vyrazili. Stále sme sa motali v zákrutách a čakali na vysnívaný pahorok. No ten neprichádzal a snehu boli stále viac. Nemohli sme tu ani ostať. Cesta bola celkom prístupná pre terénne autá a to sme si nemohli dovoliť.

Všetci traja sme boli beznádejne vyčerpaní a mleli sme z posledného. Nedostatok potravy, pohybu a strach nás však nezastavil. Predierali sme sa ďalej. Všade naokolo bolo všetko biele. Oči a tvár mi bičoval ostrý horský vietor. Z batoha sme vyťahovali stále viac a viac oblečenia. Svetre, tričká, vesty, šále a hrubšie nohavice. Mala som všetko dvojmo. Bolo to šťastie, inak by Sarah určite zamrzla. Vietor skučal v korunách stromov a spieval žalostnú pieseň, ktorá nás pichala v ušiach. Hunter sa nás stále pýtal, či nám nie je zima. Ten blázon by bol schopný si vyzliecť aj bundu!

Ťažko sme bojovali proti zdivočenému vetrisku, ktorý nás tlačil dozadu. Snehové vločky nás pichali na holých kúskoch kože ako štipľavé ihličky. Začala ma chytať úzkosť a driapala ma do svojich svárov únava. Cítila som sa ľahká ako pierko poletujúce vo vetre. Držali sme sa so Sarah za ruky a to bolo jediné, čo nás držalo na nohách.

Začali mi klipkať oči. Nevládala som držať viečka dlho hore a vždy sa mi k sebe prilepili. Telo sa dožadovalo odpočinku. Ale v tejto kalamite by sme zmrzli.

Hlava mi začala bezdôvodne ovísať a ramená som spustila. Keď ma nezabila vláda, Sedrick Wolf ani Grant Lander bolo vtipné, že ma skolí jedna smiešna snehová búrka.

Otočila som sa na Sarah. Tá nevnímala už dávno. Napoly som ju niesla.

Musíme sa dostať na pahorok. Je tam chata. Musíme... Začala mi pred očami prebleskovať tma a svetlo ako pokazená lampa. Zamrkala som. Prešli sme pár metrov a v stromoch sa vynoril domček. Predo mojimi očami sa objavila v kopci chata, z ktorej sa dymilo a v oknách bolo vidieť teplú žiaru. V hrudi akoby sa mi niečo zhuplo. Pustila som Sarah a rozbehla sa do kopca. Bežala som k teplu a bezpečiu. K jedlu a odpočinku. Určite tam bývajú milí ľudia. Pomôžu nám a...

Niekto ma chytil za rameno a otočil sebe.„Čo to robíš?" kričal cez vietor Hunter. Čo nevidí? Tu žiarivú teplú chatu? Hlúpo som sa usmiala. „Hunter, tam je chata," ukázala som šťastne za seba. „Teplá, útulná. Nevidíš ako sa z komína valí dym? Určite nám pomôžu a..."

Hunter mnou potriasol. „O čom rozprávaš Winter?"

Začal ma dráždiť. „Pusť ma. Idem do tej chaty," ukazovala som na ňu.

Hunter pokrútil vážne hlavou. Spozorovala som za ním o niečo čulejšiu Sarah. Obidvaja sa na mňa začali pozerať ako na blázna. Bránila som sa. „Čo sa na mňa tak pozeráte? Bežme!" Rozbehla sa ku chate. Vyzerala ako oáza na prašnej púšti. Hunter ma znova zadržal. Nervózne som sa mu vymkla. Znova ma chytil. Udrela som ho. Silno. A rozbehla som sa. Nikto mi nezabráni ísť do teplej chaty. Nech si tu aj zmrznú. Ja idem. Bežala som. Šťastne som sa smiala. V tom ma niečo strhlo na zem. Otočila som sa. Nado mnou bol Hunter. Už mi lezie na nervy!

„Winter," triasol mnou. Nechcela som ho počúvať. Nech ma pustí! Nepustil. „Winter!"
„Čo je?!" zaziapala som na neho.

„Tam žiadna chata nie je. Pozri sa ešte raz. Potras hlavou. Zamysli sa nad tým."

Otočila som sa. Chata mi začala miznúť pred očami. Čo to? Šiblo mi?

„Ale veď, ale...," ukazovala som na miesto, kde pred chvíľkou chata stála. „Bola tam chata. Bola...Ja...B-bola tam," mrmlala som. Začala som plakať. Ako malé dieťa. Chata tam už nestála. Miesto toho tam boli stromy a hordy snehu. Vzlyky mnou otriasali. Hunter ku mne súcitne pristúpil a chytil ma za plecia. Pritisol si ma k sebe a tuho objal. Pocítila som teplo druhého tela. Bezpečie. Pritúlila som sa k nemu.