PREKLIATA /H.S./

PROLÓG

PRÍJEMNÉ ČÍTANIE :) XxX        

            Pozrel sa do zrkadla. Jediné čo v ňom videl bol starý muž, ktorého husté vlasy sa stratili niekde medzi dospievaním a starnutím. Netrápilo ho to. Skôr mu to pripomínalo všetky tie roky, ktoré sa potuloval krutým svetom a hľadal jeho zmysel.
Zhlboka sa nadýchol a naposledy napravil svoj žlto čierny motýlik. 
„Pán Edward, môžeme?" Spýtala sa ho mladá študentka filozofie. 
„Samozrejme." Prikývol a nasledoval jej kroky do univerzitnej posluchárne Oxfordskej Univerzity katedry filozofie. Pri pohľade na tak veľký dav mladých ľudí dostal trému. Čo si študentka všimla.
„Bez obáv. Neublížia vám." Uistila ho, keď si všimla jeho vyplašený výraz.
„Kedysi som bol na takéto davy zvyknutý." Zaspomínal na staré časy, čo na jeho tvári vykúzlilo úsmev.
„Môžete?"
Bez odpovedania na jej otázku sa vybral na miesto, kde ho čakal mikrofón. Pred seba roztvoril denník Riannon Jopplin a očami prešiel po prvých riadkoch. Potreboval si pripomenúť, odkiaľ príbeh vyrozprávavala ona. 
Niekoľkokrát si odkašľal, aby si bol istý že z jeho hrdla vyjde zvuk, keď po prvý krát k študentom prehovorí.
„Dobrý deň," síce svoju prednášku začal, no publikum mu pozornosť nevenovalo. Cítil sa trápne. Akoby všetka námaha, ktorú počas svojho života vynaložil aby svet pre mladých zlepšil, boli márne. 
„poďme hovoriť o sexe." 
Miestnosťou sa najskôr otriasol jemný hanblivý smiech prítomných, no ich pozornosť si získal. Presne o to mu šlo.
„Tak ešte raz Vám prajem dobrý deň! Nepredpokladám, že vás zaujíma moje meno, keďže jediné čo vás zaujalo potom čo som vošiel bolo slovo sex." 
Študenti sa spolu s ním zasmiali. Pochopili ako primitívne pôsobia aj keď sa nachádzajú na vysokoškolskej pôde.
„Volajte ma pán Edward!" Navrhol im a vybral svoj mikrofón zo stojana. 
„Tí, ktorých štúdium naozaj zaujíma si mohli prečítať letáčiky, ktoré ste pred nejakým časom dostali. Nepredpokladám, že ich je tu veľa a tak vám poviem prečo som sa tu objavil. Pred nejakým časom jedna z vašich spolužiačok vo svojej diplomovej práci načala tému prekliatia, kde spomenula naozaj zaujímavý príbeh Riannon. Jedna z vašich prednášajúcich sa rozhorčila," 
Všetci prítomní si dali dohromady o ktorej lektorke pán Edward hovorí. A tak mu venovali chápaví úsmev. Niektorí jeho preslov prerušili vykrikovaním mena lektorky, ktorá im na žiadnej skúške nechcela nechať prejsť bez početných vedomostí. 
„vraj tento príbeh nie je pravdivý a na miesto ako je Univerzita takýto výmysel nepatrí." Edward veľmi dobre vedel, čo svojimi slovami sleduje. Chcel študentov vyburcovať aby si ich získal. 
„Vaša spolužiačka si ma našla a poprosila ma aby som tu prišiel ako žijúci dôkaz existencie Riannon Jopplin a jej neuveriteľného života." 
Prešiel späť k svojmu malému pultu, kde mal rozložený denník. Dvihol ho do vzduchu tak, aby ho videli všetci v miestnosti. 
„Toto je jej denník, ktorý je pravdivý. Určite sa tu nachádza veľa realistov, ktorý sa mi budú snažiť tento fakt vyvrátiť. A je mi to jedno." Alibisticky prehodil a denník znova položil na miesto. Po druhý krát ho otvoril na prvej strane a začal príbeh, tam kde ho začínala Riannon. 

            Sledovala som ako truhla s mojím milovaným klesá pod zem. Jediný, kto tam v ten deň pre mňa bol, bol Harry. Ako dobrý kamarát ma po celý čas držal za ruku a snažil sa mi dodať energiu.
„Josh bol úžastný človek," farár sa pokúšal o niekoľko teplých slov na adresu môjho priateľa.
No vo mne to neevokovalo žiadne city. Veď o ňom vôbec nič nevedel, tak prečo by aj.
„ktorý nás opustil tak mladý. No musíte pochopiť, že Boh si ho k sebe povolal,"
Bola som silne veriaca, ale takéto hlúposti, že Josh bol okrídlený anjel, ktorého v nebi potreboval sám Ježiš Kristus si mohol nechať pre malé deti.
„Vyzeráš naštvane." Šepol mi Harry do ucha a venoval mi skúmavý pohľad. Poznal ma veľmi dobre.
„Už mi to tu lezie na nervy. Neviem o čom ten kňaz trepe. Josha proste zavraždil ten starý úchyl. Nepovolal si ho Duchy Svätý." Povedala som to dostatočne nahlas na to, aby si ma všimla aj Joshova mama. Jej pohľad sa mi nepáčil.
„Keď chceš, môžeme odísť." Navrhol mi môj kučeravý kamarát. Jeho nápad ma potešil. Naozaj som sa nechcela prizerať ako tam pre Josha takmer cudzí ľudia predvádzajú Oskarové herecké výkony.
Harry ma ťahal za ruku až na koniec cintorína, kde bola lavička.
Opatrne som sa na nej usadila a obzrela si sadru na mojej ruke, ktorá tam ostala po tom incidente.
„Myslel som, že sa psychicky zrútiš. A ty skôr vyzeráš, akoby ťa viac ako Joshova smrť trápilo ukončenie O. C. Californie." Zasmial sa Harry.
Veľmi dobre som vedela, že to nemyslí vážne. I keď ten koniec ma v roku 2007 naozaj dostal. Mala som trinásť rokov a úmrtie Marissi pre mňa bolo zdrvujúce.
„Prestaň!" Okríkla som ho.
Sadol si vedľa mňa a objal ma svojimi, vtedy ešte detskými, rukami. Už od malička stál vždy pri mne.
„Prepáč!" Ospravedlnil sa so širokým úsmevom a pritlačil si ma na hruď.
„Videl si ako sa na mňa pozerala?"
„Kto?" Nechápavo sa na mňa pozrel a prižmúril svoje smaragdové oči.
„Joshova mama. Akoby som za jeho smrť mohla ja. On ma ťahal do toho starého domu." Netuším prečo práve vtedy som sa o tom rozhodla s Harrym hovoriť. Jediný, komu som o tej noci povedala bola polícia. A aj to len preto, že som musela.
„Na čo ťa tam ťahal?"
„Pre nejaký prívesok, či čo." Mávla som rukou, aby som dala najavo že to nie je podstatné.
Harry uvoľnil zovretie svojich rúk a obzrel sa smerom do cintorínu.
„Vyzerá to tak, že končia." Skonštatoval a prstom ukázal na skupinu ľudí oblečených v čiernom. Dvihol sa a vykročil k nim. No svojou nezlomenou rukou som ho zastavila s prosebným výrazom malého šteňaťa.
„Prosím, neostaneš tu so mnou kým všetci odídu? Chcela by som sa s Joshom rozlúčiť posledný krát v kľude bez tohto cirkusu."
Harold bol veľmi chápavý chlapec a tak si ku mne späť prisadol až kým sa priestor v okolí Joshového pomníku celkom nevyprázdnil. Aby vyplnil čas v tichu, vybral z vrecka ružovú fixu a začal maľovať po mojej sadre na pravej ruke.
„Čo mi tam nakreslíš?"
„Čo by ťa potešilo?" Odpovedal na moju otázku ďalšou, čo som nečakala.
„Orgován." Odpovedala som spontánne. Bol to môj najobľúbenejší kvet, aj keď pochádzal zo stromu. Jeho vôňa mi robila radosť.
„Povieš mi, čo sa stalo že je tá tvoja ruka zlomená alebo chceš ešte stále čas?" Pri tom ako sa ma pýtal sa mi nepozeral do očí. Veľmi dobre som vedela prečo. Bál sa, že mu znova nič nepoviem. Bol to môj najlepší kamarát a každé tajomstvo, ktoré som pred ním mala mu ubližovalo. Rozhodla som sa, že mu to poviem.
„Už sme boli na ceste z domu, keď nás ten starý pán načapal. Josha bodol a na mňa sa ostal pozerať takým slizkým výrazom. Chytil ma za ruku a zatiahol ňou smerom k zemi aby som spadla. Vtedy mi ju vykrútil. Bolesť som vtedy necítila. Skôr len obrovský strach. Našťastie susedia zavolali políciu, pretože nás videli ako sme sa vlámali dovnútra."
„Vďaka Bohu, že tam boli včas a nič sa ti nestalo." V Harryho očiach som videla, že sa o mňa naozaj bál. Chytil ma za zdravú ruku a pozrel sa na mňa veľmi prísne.
„Sľúb mi, že sa do podobnej situácie už nikdy nedostaneš. Neviem, čo by som bez teba robil."
„Sľubujem." Silno som ho objala. Za jeho chrbtom som videla, že cintorín sa vyprázdnil.
„Idem sa rozlúčiť z Joshom." Postavila som sa z lavičky.
„Mám ísť s tebou?"
„Nie. Chcem byť s ním posledný krát sama."
Vtedy to bola ešte len detská láska. No v mojom srdci Josh navždy ostal.
Kráčala som kopcom k jeho pomníku. Bol až na samom vrchu a tak mi pomaly dochádzal dych.
Konečne som vydýchla. Stála som pred menom Josh Nattman. Rozplakala som sa. Naozaj nebolo ľahké priať fakt, že je mŕtvy a navždy ma na svete nechal samú.
Prstami som prešla po roku jeho úmrtia. Dvetisícsedem. Zomrel tak mladý. Mali sme život ešte len pred sebou.
„Čo tu chceš? Nechaj ho na pokoji!" Bez toho aby som sa otočila, som vedela komu ten hlas patril.
„Pani Nattman, prosím len o poslednú chvíľu z Joshom." Vysúkala som zo sebe cez môj plač.
Pevne ma chytila za rameno a prudko ma otočila k sebe.
„Nezaslúžiš si ju. To ty môžeš za jeho smrť." Nepáčilo sa mi jej obviňovanie. Chcela som sa obrániť, no nemala som na to dostatok síl.
„Nebolo to tak. On ma zatiahol do toho domu." Pochopila som, že obviniť ho z vlastnej smrti pred jeho matkou nebolo múdre keď sa v jej očiach zjavil ešte intenzívnejší hnev.
„Ako sa opovažuješ?" Sotila ma.
Dopadla som na mokrú trávu vedľa pomníku. Dostala som strach. Siahla som po krížiku, ktorý som mala zavezený na krku a pevne ho uchopila do svojej dlane.
„Boh, ti nepomôže. Zabila si môjho syna a za to budeš pykať. Netušíš, čo dokážem." Smútok na jej tvári vystriedal pomstychtivý úsmev.
„Ja za nič nemôžem. Josh ma zavliekol do toho domu." Znova rovnaká chyba obviniť ho z toho večera.
Vietor sa zdvihol a rozvíril opadané rastlinstvo okolo nás. Za Joshovou mamou som videla blížiace sa búrkové mračná. Celá scéna mi naháňala strach.
„Neskúšaj sa ho obviniť!" Jej hlas nabral iný tón. Bol temný a hlbší ako hocikedy predtým.
Viera v Boha ma prinútila začať sa modliť.
„Otče náš, ktorý si na nebesiach,"
Začala sa mi smiať. Jej oči stmavli a na tvári sa jej objavili jazvy. Nepamätala som si, že by som ich tam niekedy videla.
„posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje,"
„Povedala som ti, že Boh ti nepomôže."
Mračná už boli nad nami. Zastavili akýkoľvek prísun slnečného svetla k nám. Všade okolo nás bola tma.
K svätým som sa modlila už iba v duchu. Dúfala som že to pomôže.
Pani Nattman rozpažila svoje ruky dlaňami k oblohe, kde vytočila aj svoju tvár. Najskôr sa začala hrdelne smiať.
„Harry!" Vykríkla som dúfajúc, že ma z vysokého kopca započuje a odniekiaľ pribehne. No jeho zelené oči odnikiaľ nevykúkali.
„Riannon Jopplin, preklínam ťa."
Nikdy som jej nič nespravila. Netušila som, čo ju poháňa k toľkej nenávisti voči mne.
„Každý, kto ti vyzná lásku, zomrie." Znova prišiel ten jej hrdelný smiech. Oči uprela na moju uplakanú tvár.
„Tak ako môj syn." Dodala. "
.
.
.
.
Každý komentár s pochvalou či konštruktívnou kritikou ma veľmi poteší.
Diely budem pridávať pravidelne, no ešte neviem v akých intervaloch. Najskôr to záleží na vašej aktivite. 
Pre prípad, že by ste nemali čím vyplniť knižnicu pri čakaní na ďalší diel, prikladám trailer na môj príbeh Kapitola 69.
xXx